Čo je to ISO a na čo je dobré

Pojmom citlivosť snímača sa označuje to, koľko svetla musí dopadnúť na snímač, aby bol schopný aspoň niečo zaznamenať.

Ak by na snímač dopadla tma, teda žiadne svetlo, nezaznamenal by nič. Akokoľvek by bol citlivý, pri fotení v úplne zatemnenej miestnosti by na fotke bola tma.

Ak by ale v miestnosti bola zapálená sviečka, už tam je svetlo. Veľmi málo na normálne fotenie, ale svetlo.

Aby sa dalo v podmienkach veľmi slabého svetla fotiť, fotograf má dve možnosti.

1. predĺži expozíciu na niekoľko sekúnd
2. zvýši citlivosť snímača

Predĺženie expozície však znamená mať pri sebe statív a ľudia sa nesmú ani len trocha pohnúť, inak by boli na fotke neostrí.

Zvýšiť citlivosť snímača znamená, že elektronike povieme „neokúňaj sa a vytiahni zo snímača maximum, čo sa dá“.

Šum

Snímač, ako každá elektronická súčiastka, nie je dokonalý. Zaznamenáva len obmedzený rozsah intenzít svetla.

• Ak je svetla viac, ako dokáže spracovať, bude výsledok rovnaký, či naň budete svietiť silnejšou žiarovkou, alebo výkonným reflektorom.
• Ak je svetla primerane veľa, rozoznáva presne, či je svetla viac, alebo menej.
• Ak je svetla málo, zaznamenáva snímač len náznaky. Buď nezaznamená nič, alebo skoro nič.
• Menej ako málo svetla už znamená len šum.

Ak si pustíte magnetofón, alebo akékoľvek iné zariadenie, ktoré prenáša zvuk (volkmen, zvukovú kartu na počítači, zosilňovač) medzi jednotlivými nahrávkami býva ticho. Ak si ale toto ticho zosilníte, budete počuť šušťanie. Je to zvukový šum, ktorý do záznamu vnáša elektronika. Tento šum je tým silnejší, čím lacnejší a jednoduchší je prístroj.

Ak by ste na magnetofóne mali možnosť regulovať hlasitosť záznamu (na niektorých sa to dá) môžete spraviť experiment. Nahrajte si pesničku, ale veľmi potichu. Je to rovnaká situácia, ako keď na snímač vo fotoaparáte dopadne síce svetlo, ale veľmi málo.

Pri prehrávaní tejto veľmi tichej pesničky by ste ju však počuli veľmi potichu. Vo fotoaparáte to znamená, že fotka by tam bola, ale veľmi tmavá.

Preto otočíte regulátorom hlasitosti na zosilňovači a pesničku zosilníte. To isté sa dá spraviť aj vo fotoaparáte, len sa to nevolá hlasitosť, ale nastavenie ISO.

Čo sa stane? Pesničku síce budete počuť hlasnejšie, ale určite nie kvalitne. Do zvuku sa primieša šum. Šum, ktorý pri normálnej hlasitosti takmer ani nevnímate sa zrazu masívne zosilní, pretože nie je prekrytý hlasne hrajúcou hudbou. A vo fotoaparáte to isté. Do obrazu sa vmieša šum – nepravidelne pravidelná štruktúra. Obraz v zlom svetle síce bude zachytený, určite však nie kvalitne.

Citlivosť snímača

Čím menej svetla stačí snímaču na to, aby niečo vôbec zaznamenal, tým je citlivejší.

Aby sa prístroje dali aspoň trochu porovnávať, zaviedla sa stupnica, ktorá hovorí o tom, koľko svetla snímač s určitou citlivosťou potrebuje na to, aby spravil kvalitný obrázok.

Ak budete fotiť v lete na slnku expozičným časom napríklad 1/250 sekundy a clonou 8, fotka s rôznymi fotoaparátmi nastavenými na citlivosť ISO 100 by mala dopadnúť rovnako.

Nastavenie citlivosti

Skoro na každom fotoaparáte sa dá nastaviť, akou citlivosťou chcete fotiť.

Je to isté, ako regulátor hlasnosti záznamu na magnetofóne.

Na lacných magnetofónoch a magnetofónoch pre bežné použitie je pri nahrávaní zapnutá len automatická regulácia. Na drahších magnetofónoch nájdete aj možnosť regulovať záznam ručne.

Automatická regulácia hlasnosti záznamu „počúva“, a podľa toho nastavuje do magnetofónu vstupujúcu hudbu tak, aby sa na pás zaznamenala čo najhlasnejšie, aby bol v nahrávke čo najmenší šum.

Aj fotoaparáty majú automatické nastavenie citlivosti. Funguje podobne. Ak je svetla dostatok, aparát zníži citlivosť snímača na minimum, nech je v obrázkoch čo najmenej šumu. Ako svetla ubúda, aparát začne citlivosť zvyšovať, aby ste mohli fotiť aj v prítmí a nemuseli použiť statív.

ISO 1600. Môžete fotiť v meste v noci pohybujúcich sa ľudí.

Až pomerne rýchly pohyb je zaznamenaný s pohybovou neostrosťou. Tento záber je výrezom 1:1 z obrázku s citlivosťou 1600 ISO.Na to, aká vysoká je to citlivosť je to relatívne veľmi nízky šum.

Nastavením citlivosti ručne môžete regulovať, aká časť signálu snímača sa bude považovať za najsvetlejšie miesto.

• Ak zvolíte ručne napríklad ISO 50, znížite síce citlivosť snímača, ale budete brať dáta v najlepšej kvalite. Šum bude len veľmi slabý. Nevýhodou je, že pri fotení v tme s nízkou citlivosťou sa expozičný čas potrebný na to, aby na snímač dopadlo dostatočné množstvo svetla predĺži aj na sekundu v bežne osvetlenej miestnosti. S takým dlhým expozičným časom sa bežne fotiť nedá. Treba statív a nehybný predmet fotenia.
• Ak zvolíte veľmi vysokú citlivosť, napríklad ISO 400 a viac, budete brať zo snímača dáta takpovediac z hraničnej oblasti. Z oblasti, ktorá hraničí so šumením. Na fotkách teda bude šum, aj keby ste neodfotili nič, len tmu – nastavením vysokej citlivosti ste to povolili. Odmenou za to vám bude to, že budete môcť fotografovať aj v horších svetelných podmienkach časmi, ako dvadsatina sekundy. To už je čas, ktorý sa dá udržať v ruke a fotiť aj ľudí. Fotky budú síce obsahovať aj šum, zato však budete mať zábery, ktoré sa inak nafotiť nedajú. (Ak nechcete použiť blesk.)

Niektoré fotoaparáty majú aj vyššiu citlivosť, ako ISO 400. Spravidla sú to však tie drahšie modely.

Čo skok to skok

Možno si chcete vytvoriť predstavu o tom, aký skok je napríklad medzi ISO 100 a ISO 200. Je to taký rozdiel v citlivosti, ktorý by ste kompenzovali jedným clonovým číslom, alebo dvojnásobným (prípadne polovičným) expozičným časom.

Clonové čísla sú 2.8, 4, 5.6, 8, 11, 16. Expozičné časy môžu byť napríklad (v desatinách sekúnd) 15, 30, 60, 120… Aj tieto hodnoty sú vzájomne zameniteľné – čo z jednej uberiete, o toľko pridáte z druhej a fotka bude v poriadku.

• Príklad: Aby na snímač s citlivosťou ISO 100 dopadlo správne množstvo svetla, treba clonu 5.6 a expozičný čas 1/30 sekundy. Ak zvýšite expozičný čas na 1/60 sekundy, musíte znížiť clonu na 4. Alebo zvýšiť citlivosť na ISO 200 a clonu nechať na pokoji.
• Reálny príklad: Fotíte v obývačke pri citlivosti ISO 100. Expozičný čas vychádza na štvrť sekundy. Objektív je celkom odclonený, takže clonou si pomôcť nemôžete. S časom štvrť sekundy by ste nafotili priveľa neostrých záberov, ľudia by nesmeli takmer ani dýchať, nie to sa hýbať. Ak máte stroj, ktorý umožní zdvihnúť citlivosť, máte k dispozícii nástroj, ktorým skrátite expozičný čas nasledovne. ISO 200 – osmina sekundy. ISO 400 – pätnástina. S tým sa už pracovať dá. Ak môžete ísť ďalej, dostanete sa na časy: ISO 800 – tridsatina, ISO 1600 – šesťdesiatina, ISO 3200 – stodvadsaťpätina.

Štandard a čo to dokáže?

Dnes sa bežne vyrábajú fotoaparáty s citlivosťami 100, 200 a 400 ISO. Voľba citlivosti je možná vždy automaticky, veľmi často aj ručne.

Veľmi lacné fotoaparáty majú citlivosť len do 200
ISO.

Novšie fotoaparáty pridávajú často aj možnosť nastaviť ISO 50, alebo ISO 64. Táto nízka citlivosť je tu nato, aby na fotkách bolo čo najmenej šumu. Ak ju máte, používajte ju vždy v dobrom osvetlení, pri fotení s bleskom a pri fotení nočných fotografií so statívom. Tak získate najlepšiu kvalitu obrázkov.

Nadštandardne vybavené fotoaparáty majú aj možnosť zvoliť citlivosť ISO 800, výnimočne až 1600. Profesionálne idú ešte ďalej.

• ISO 50 – nízka citlivosť, nízky šum. Kedy sa len dá, foťte touto citlivosťou.
• ISO 100 – takpovediac základná citlivosť. Zodpovedá citlivosti bežného filmu ISO 100, alebo v reči starej normy 21 DIN. Ak na aparáte nemáte ISO 50, ako základnú citlivosť odporúčam používať túto.
• ISO 200 – mierne zvýšená citlivosť. Nie je veľkým prínosom po stránke expozície, ale môže produkovať už o niečo viac šumu. Ja ju nezvyknem používať.
• ISO 400 – silná citlivosť, vhodná na prácu v interiéri. Vyšší šum, ale viac ostrých fotiek.
• ISO 800 – dobrá na prácu v interiéri so slabším umelým svetlom. S pevnou rukou sa dá fotiť ľudí aj v noci v meste. Šum býva silný.
• ISO 1600 – veľmi vysoká citlivosť, s ktorou sa dajú fotiť mierne sa pohybujúci ľudia v meste. Šum býva veľmi silný.

Pozrite si aj tieto články: