Preto ak upravujete digitálne fotky, najlepšie je previesť ich najskôr do niektorého formátu, ktorý nie je komprimovaný za cenu straty dát (TIFF, BMP, PNG, v režime truecolor) a do JPG uložte až hotový výsledok, ak vôbec treba JPG.…
Stereofotografia
Aj keď patrím medzi veľkých priaznivcov stereofotografie, dodnes tak nefotografujem.
Preniesť informáciu o priestore totiž nie je až tak jednoduché až "do konca". Najviac problémov vzniká na strane diváka fotografie – je problémom prezentovať priestorový obraz tak, aby bol zobrazený bez problémov, jednoducho a lacno. Studenou sprchou potom je, ak pripravíte nádherný stereozáber, ukážete ho niekomu a ten niekto na to minútu "civí" a potom povie: nič na tom nevidím. To je na šľak trafenie, pretože ono to tam je.
Čo je to to?
Človek vníma obraz priestorovo vďaka tomu, že sa díva dvoma očami. Dve oči dodávajú do mozgu dve odlišné informácie, zobrazujú objekt z dvoch rôznych uhlov. Toto nerovnaké zobrazenie dokáže mozog spracovať do ilúzie plastického tvaru, takže dokážete presne rozlíšiť, že niektoré objekty sú k vám bližšie, ako iné.
Bežnej fotografii však chýba dimenzia priestoru podobne, ako keby ste počúvali orchester cez jeden reproduktor. Počuli by ste síce všetko, ale nerozlíšite, že jeden hudobník sedí viac vľavo a iný vpravo. Až prenos zvuku dvoma (alebo viacerými) kanálmi dokáže preniesť aj informáciu o rozložení zvukov v priestore.
Pre fotografa nie je takým problémom cvaknúť dva zábery tesne za sebou, ktoré by sa líšili od seba len tým, že fotoaparát posuniete o sedem centimetrov na stranu po exponovaní prvého obrázka. Tak vznikne druhý záber, ktorý sníma scénu zo zorného uhla posunutého zhruba o šírku, ako sú od seba vzdialené ľudské oči.
Výsledkom sú dve fotografie, na ktoré sa však treba dívať tak, že ľavú budete vnímať ľavým okom a pravú pravým. Ak dokážete zaškúliť tak, aby ste si ten obrázok už na monitore počítača spojili, uvidíte plastický obraz. (Ja to dokážem, ale chce to cvik.) Pomôcť môžu dve lupy.
Škúlením sa bežne rozumie, že zreničky idú čo najbližšie k sebe. Tu však musíte zaostriť na blízku a zreničky mať čo najďalej od seba. Nie je to ľahké. Preto pomôže lupa. Pri škúlení pomôže, ak sa najskôr pokúsite dívať akoby do veľkej diaľky kamsi "cez monitor". Oči preostria na "nekonečno" a svaly ich nasmerujú tak, že zrazu sa vám dva obrázky začnú takmer prekrývať. Teraz skúste začať preostrovať oči tak, aby ste však nezmenili polohu očí – musíte stále vidieť troch papagájov. Z nich stredný je plastický. Ak to nedokážete, skúste to so silnými okuliarmi "na čítanie", čiže pluskami. Ak nepomôže ani to, asi patríte medzi tých, ktorí sklamane odstúpia, pretože im to nejde. Neskúšajte to pridlho, takéto pokusy zbytočne preťažujú oči.
Taký záber, ako ten s plastovým papagájom, sa fotografuje ľahko – je to takmer statická scéna.
Ak ale chcete ísť fotografovať von obyčajným fotoaparátom, narazíte na nemilý problém rozdielnosti scény v čase. Kým sa presuniete trocha nabok, aby ste exponovali záber pre "druhé oko", scéna sa zmení. To je na výslednej fotografii tak rušivé, že to skazí dojem. Ľudia sa hýbu, vietor mení polohu stromov, trávy…
Môžete sa síce pokúsiť aj o stereoautoportrét, ale výsledok nebude presvedčivý – na tomto obrázku som zle odhadol vzdialenosť medzi obrázkami a preto je portrét až príliš priestorový.
Špeciálne vybavenie do terénu
V minulom storočí vznikli množstvá riešení, ako fotografovať stereoskopicky. Najdrahšími a najspoľahlivejšími sú špeciálne fotoaparáty, ktoré majú dva objektívy. Lacnejšími riešeniami potom sú rôzne predsádky pred objektív, ktoré obraz rozdelia na polovicu a sústavou zrkadiel a hranolov na obyčajné políčko filmu exponujú dva stereopohľady vedľa seba podobne, ako je to na ukážkach pri tomto článku.
S takým vybavením môžete fotografovať aj ľudí a nevznikne problém, že by každý záber mal iný obsah. A tak máte perfektnú fotografiu, ktorá obsahuje aj informáciu o priestore.
Ako ju však ukázať?
A sme pred hlavným problémom stereofotografie. Klasická stereo fotografia sa nedá prezerať priamo. A preto sa stále nepresadila. Očakávam však, že jej čas príde. Akonáhle sa začnú vyrábať monitory schopné prenášať stereoskopický obraz, zareagujú aj výrobcovia digitálnych fotoaparátov.
Ako je to teda dnes, ak chceme vidieť stereo? Je potrebné použiť rôzne konštruované kukátka, ktoré oddelia optické cesty tak, aby ste divákovi dali pred každé oko len jednu fotografiu, tú správnu. Nielen, že je to problém, ale dosť veľa ľudí žiadne "stereo či čo to má byť" často neuvidí.
Preto sa hľadali ďalšie spôsoby. Napríklad zobrazenie fotografie vytlačením obidvoch obrázkov cez seba. Jeden je červený, druhý napríklad modrý. Na oči diváka nasadíte okuliare, ktoré majú na jedno oko filter modrý (uvidí ním modrý obraz, nie červený) a na druhom oku je červený filter, ktorý zobrazí druhý, prekrývajúci sa obrázok.
Fotografia sa potom zobrazí takto:
Alebo takto:
Pričom plastický obraz sa dá vidieť až po použití okuliarov, alebo ak máte červenú a modrú (či zelenú) priehľadnú fóliu.
Takéto provizórne okuliare z papiera sa dajú kúpiť v mnohých videopožičovniach, kde sa dá požičať aj film snímaný touto technológiou. (Väčšinou ide o rozprávky.) Okuliare stoja okolo 10 korún a hodia sa skôr na to, aby ste si to vôbec vyskúšali. Na dlhšie sledovanie to nie je vhodné, pretože tieto okuliare sú nekvalitné a oči sa veľmi rýchlo unavia.
Najdrahšie a najefektnejšie je zobrazenie dvoch obrázkov cez seba pomocou projektorov, ktoré používajú polarizované svetlo. Špeciálne polarizačné okuliare potom umožnia normálne vidieť ten správny, farebný a plastický obraz.
Sú aj iné spôsoby prezentácie, zatiaľ pridrahé na domáce použitie.
Cena / výkon
Asi už tušíte, prečo sa stereofotografia nepresadila vo väčšom merítku.
Je náročná na špeciálne vybavenie a keď už aj máte fotografie, nie je jednoduché podeliť sa o zážitok s kamarátmi.
Na druhej strane vždy sa nájdu mnohí priaznivci tejto technológie, ktorí si z času na čas doprajú stereoskopický záznam. Je len otázkou relatívne krátkeho času kedy sa prezentácia stereofotografie zjednoduší a sprístupní a potom zrazu príde "do módy" aj táto, už vyše sto rokov poloúspešná, ale veľmi zaujímavá oblasť. Je sa na čo tešiť. Priestor totiž na mnohých záberoch chýba.
Viac ukážok stereofotografií nájdete na mnohých fotogalériách, z ktorých vyberám aspoň niektoré: