Strach z fotografov a z kritiky

Neraz som zažil takúto situáciu:

Boli sme niekde na návšteve a prišlo až na vyťahovanie albumov. Rodinné fotky z dovoleniek a výletov. Po pár sekundách si domáci uvedomí, že ja som fotograf. Zrazu nastane veľké ospravedlňovanie, že nechcel moje oko trápiť svojimi príšernými a zlými fotkami. Márne sa bránim slovami, že nie som komisia kvality fotiek.

Je mi ľúto, že vo verejnosti je tak silno zakorenený strach z kritiky. A nielen vo fotografickej praxi – bežne sa s tým stretnete aj inde.

Ak ku vám príde na návštevu audiofil – hifista, zrazu aby ste sa báli posmechu, že máte smiešne lacnú vežu. Stála vás pár tisíc, nie pol milióna.

Rovnako v hudbe. Mnoho ľuďom sa páči „obyčajná“ tanečná diskotéková hudba. Vždy sa však nájdu takí, ktorí ňou pohŕdajú, pretože Bach je predsa hodnotnejší.

A filmy tiež. Musíte pozerať tie správne. Aj tričká sa musia nosiť len od uznávanej značky. A dúfam, že ani mobil nemáte od toho druhého, nesprávneho operátora! A výrobcu. A v zlom puzdre.

Preto vás chcem nabádať k tomu, aby ste sa nedostali do vleku snobov. Aspoň nie vo fotení. Nebojte sa fotiť čo sa vám zachce. Nech si kto chce o vašich fotkách myslí čo chce.

Ak z nich spravíte verejnú výstavu, kritici majú právo vás rozniesť na kopytách. Alebo vychváliť až do nebies. A ľuďom sa tie fotky pritom možno budú páčiť. (Mne by sa zas páčila fotka kritika s kopytami, vynášajúceho moje fotky do nebies. Aj keby mala zlú kompozíciu.)

Koľkí z nás však fotíme rodinné fotky na výstavu, či do časopisov?

Rodinné obrázky nemusia spĺňať žiadne normy, nemusia byť pekne komponované, ani dokonalo osvetlené. Môžu, potom fajn, tým lepšie. Ale nemusia. Je to predovšetkým rodinná spomienka, poznámka, alebo stránka z denníčka. Ani denníček človek predsa nemusí písať v rovnakej kvalite, aká by sa vyžadovala, ak by chcel písať knihu.

Nie som školený hudobník, ale môžem si zabrnkať na gitare a ako nespevák pritom aj zachrčať. (Zaujímavé, že v poslednej dobe sa z rádií valí dosť veľa práve takejto produkcie. Asi chcú, aby sme ich nepočúvali.) Ak si zahrám pre radosť, tak by bolo hlúpe kritizovať falošné tóny, či nepresný takt.

Ak si rodinnú fotku viete nafotiť profesionálne, aj umelecky na úrovni, je to skvelé. Ale nič si z toho nerobte, ak nie.

Fotografia sa študuje dlhé roky na škole a potom následne celý život. Človek, ktorý sa živí 8 hodín denne niečím iným nemôže dosiahnuť kvalitu profesionálneho fotografa. (Hudobníka, cukrára, spisovateľa…)

Ak sa vám nabudúce vaše dieťa pri torte nepodarí nafotiť umelecky, dokonca ani len nejako zaujímavo pre celý svet, nevadí. Je na fotke a to je dôležité. Je to fotka vášho dieťaťa – pre vás už tým je dosť zaujímavá.

Kľudne ju takú, aká je ukážte aj fotografovi. Aspoň si zmeriate jeho IQ. Ak sa začne posmievať, alebo frflať, namerali ste veľmi nízke hodnoty. Chudák. On má problém. Nenačim súcit?

Nič si z toho nerobte, že neovládate všetky odborné výrazy, pokojne sa spýtajte, ak zabrúsite na niektorú internetovú diskusiu. Napríklad na forum.digineff.cz

Pozrite si aj tieto články: