Niektoré fľaky môžu mať ostré ohraničenie, iné sú len škvrnou. Príklady Jemný okrúhly fľak je označený šípkami.…
Film verzus digi
Kvalita obrazu
Zhruba do roku 2005 po stránke kvality obrazu bez akýchkoľvek pochýb víťazí záznam obrazu na filme pred digitálnym. Film má nielen lepší dynamický rozsah, ale aj vernejšie a bohatšie farby a podstatne väčšiu rozlišovaciu schopnosť.
Touto vetou by vlastne porovnanie pokojne mohlo skončiť, poviete si. Možno ešte zopár fotografií na ukážku pre neveriacich a balíme.
Tak jednoduché to však, žiaľ, nie je. Už v tom čase totiž digitálna fotografia dýchala filmu veľmi tesne na krk. Iste – film je lepší, ale je to malý háčik: kvalitný obraz z neho nedostanete v minilabe. A kupovať profesionálny skener tiež nie je tá cesta, ktorou by sa chcela bežná rodina vydať, ak chce fotky z dovolenky. V tej chvíli sa dá povedať záver článku takto: od roku 2005 je digitálna fotografia neporovnateľne výhodnejšia, ako fotenie na film a to nielen v rodinnej, ale aj v bežnej reportážnej fotografii. A v tomto nekonečnom článku z roku 2004 vám argumentami dokážem, že to tak je. Po roku 2010 by som ho napísal ešte stručnejšie – nie je čo riešiť. Film stráca zmysel okrem extrémnych prípadov. Aj profesionálni fotografi cvakajú digitálmi a v časopisoch je bežné že sa dívate na prvotriedne fotografie. Fotené mobilným telefónom, trebárs iPhone to „dá“.
Pri porovnaní kvality totiž musíme brať do úvahy celý reťazec, ktorý sa podieľa na vzniku fotografie. Nestačí položiť negatív pod mikroskop a zrátať množstvo zaznamenaných čiarok na milimeter. Hodnotiť môžeme až vo chvíli, kedy svoju fotku po prvý raz naozaj uvidíme.
A tu nastáva vážny problém. Vývoj technológií ide dopredu rýchlejšie, ako požiadavky zákazníkov. A tak si z minilabu odnesieme mizerné fotky, ktoré ani zďaleka nie sú také, aké by mali byť. Zaplatíme tak vlastne za kvalitu filmu, ktorú však možno nikdy neuvidíme…
Ako teda porovnať film a digitál?
Zostaviť aspoň trochu kvalifikované porovnanie nie je tak jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V hre nie sú len megapixely či kvalita farieb. Záleží hodne aj na tom, aký je cieľ fotografie, aké máme nároky na kvalitu. A v neposlednom rade aj cena. Cena môže rozhodnúť o tom, či si z výletu donesiete 126 milých fotiek (z toho 10 vydarených), alebo päť (z toho jednu skoro vydarenú). Alebo ani jednu.
Predtým, než začneme porovnávať, prípadne hádať sa, mali by sme si ujasniť aspoň niekoľko základných východísk.
- Platforma diskusie. Dohodli sme sa, na akej úrovni sa rozprávame? Možností je veľa. Profesionálny fotograf, ktorý sa živí výrobou veľkoformátových fotografií, má iné potreby ako profesionál, ktorý fotí svadby. Od nárokov oboch sa veľmi líšia požiadavky, aké sa kladú na fotoaparát, určený ako darček pre dieťa. Inak sa na fotoaparát pozerá amatérsky fotograf, ktorý síce fotí s hlbokými znalosťami, ale fotografiou sa neživí a nemá ani veľa peňazí. Ak názory na fotografiu ktoréhokoľvek z týchto ľudí povýšite na „objektívny“ pohľad na vec, bude to pohľad veľmi skreslený. Ak je amatér spokojný s fotkou, je smutné, ak sa „profík“ potrebuje predvádzať až tak, že skritizuje pod čiernu zem kompozíciu, námet aj technologickú kvalitu.
- Cieľ. Vieme, čo je cieľom fotografovania? To tiež môže veľmi ovplyvniť nároky na kvalitu a cenu použitých technológií. Možno ide len o fotenie doma a medzi kamarátmi. Cieľom je občas si pripomenúť pekné chvíle – na to stačí monitor a fotky, na ktorých aspoň niečo vidieť. Netreba štúdiovú kvalitu, ani cenu. Alebo je cieľom prvotriedna zväčšenina v rozmere 2 × 4 metra, určená na predaj za veľké peniaze? Potom, samozrejme, kvalita nemôže byť kompromisná.
- Kvalita. Od cieľa sa teda odvíja aj kvalita. Na publikáciu do novín či časopisu väčšinou stačí digitálna kvalita. Pre kvalitný katalóg či módnu reklamnú fotografiu zas často nepríde do úvahy ani len fotenie na kinofilm – treba ešte väčší formát.
- Cena. S požadovanou kvalitou a použitou technológiou úzko súvisí aj cena. V profesionálnej praxi sa cena za materiál a vybavenie vráti – fotografie sú na predaj a vybavenie či materiál sú súčasťou ceny. V rodinnej fotografii sa však fotky nepredávajú. Koľko korún si môže rodina dovoliť investovať do fotografovania, toľko minie. Viac sa nedá.
- Dostupnosť. Nakoniec je tu ešte aj otázka, či kvalita s akou pracujete, je aj reálne dostupná. Napríklad ak fotografujete na film preto, že chcete mať na fotkách extrémne jemné rozlíšenie – máte si tak kvalitné fotky aj kde dať urobiť? V minilaboch totiž veľmi nepochodíte. Môžete si dovoliť poslať svoje filmy spracovať do laboratória v inom meste tak, ako to robia niektorí profesionáli? Stojí vám taká neoperatívnosť za výsledok?
- Znalosti. Ak zvolíme kvalitnú a drahú technológiu, bude rodinný fotograf schopný tieto možnosti využiť? Ak dáte laikovi do rúk prvotriedny fotoaparát s prvotriednym filmom, nečakajte, že fotky rozoznáte od tých, aké by spravil na film, ktorý sa predáva obalený fotoaparátom na jedno použitie!
Až po zodpovedaní týchto otázok si človek naplno uvedomí, že porovnať film a digitál znamená hovoriť dlho. Problém sa dá skúmať z rôznych uhlov pohľadu a výsledkom bude niekoľko celkom protichodných odpovedí na otázku či film alebo digitál.
Toto porovnanie budem robiť výhradne z pohľadu bežnej amatérskej a rodinnej fotografie.
Prečo práve z tohto pohľadu? Pretože profesionál má v tejto téme v podstate jasno. Nepotrebuje hľadať na internete články – mohol by ich sám písať.
Ale laik, ktorý možno nemá toľko skúseností, často hľadá odpoveď na otázku, aký fotoaparát si kúpiť na najbližších pár rokov. Možno tento text pomôže k voľbe, s ktorou budete spokojní. To je cieľom článku.
Na začiatku bol film
Predstavme si, že vám sused vysvetlil, aká neuveriteľne úžasná a kvalitná bude vaša budúca rodinná fotka, ak nekúpite ten umelohmotný digitálny „šmejd“, ale zvolíte si poctivý filmový fotoaparát. Vo vidine prvotriednych fotografií podľahnete a kúpite filmový fotoaparát.
Na aký materiál môžete fotografovať? Bohatý výber sa zužuje až na dve možnosti.
Negatívny film
Negatívne filmy sú vhodné, ak chcete mať ako výsledok papierové fotografie. Negatívny film síce neposkytuje najdokonalejšiu možnú dosiahnuteľnú obrazovú kvalitu, má však pomerne znesiteľnú cenu a dá sa prakticky kdekoľvek kúpiť.
Po nafotení negatívny film odovzdávate do fotolaboratória, kde vám ho vyvolajú. Čo však z toho, keď výsledkom sú len akési oranžové pásiky?
Vy predsa svoje fotky chcete vidieť normálne.
Neostáva vám teda iná možnosť, než ku zhruba 200 korunám, ktoré ste investovali do 36 obrázkov na filme, doplatiť približne ešte raz toľko za to, aby vám z filmu v laboratóriu vyrobili aj papierové fotografie.
Až po zaplatení zhruba 300 až 600 korún teda konečne uvidíte, či sa fotky vôbec podarili.
Podľa môjho názoru je to veľmi drahé. A slovo veľmi by som rád poriadne zdôraznil. To už je cena, ktorá pre mnohých znamená barikádu, ktorá stojí medzi fotením a nimi.
Cez prizmu takejto ceny človek fotí len výnimočne a len výnimočné udalosti.
Možno by vlastne nevadilo, že budete mať len málo fotiek. Horšie je, že ak málo nafotíte, aj tých zopár fotiek bude mizerných, pretože s fotením nemáte žiadne skúsenosti. Bez praxe nemôžu byť fotografie dobré – to ostatne platí pre každú činnosť, nielen pre fotenie.
Diapozitívny film
Druhou možnosťou ako fotografovať je použitie diapozitívnych filmov.
Taký film má v súčasnosti vrcholnú možnú dosiahnuteľnú kvalitu obrazu a to po všetkých stránkach. Extrémne jemné rozlíšenie, bohatá farebnosť a veľký rozsah zaznamenateľných jasov a tmavých objektov sa dá na diapozitív zachytiť v takej kvalite, ktorú ochotne prijmú aj vo veľmi kvalitných časopisoch.
Cena za snímanie na diapozitívny film je však na rodinné fotky dosť vysoká. Zatiaľ čo za políčko filmu negatívu zaplatíte okolo 5 korún (bez fotky), políčko kvalitného diapozitívu stojí okolo 15 korún. A ak by ste z neho chceli fotku, bude poriadne drahá.
Cenu za diapozitívy ďalej dvíha aj opakovaná expozícia. Diapozitív totiž musíte nafotiť celkom presne, inak bude zlý. Preto pre spoľahlivejší výsledok býva lepšie fotografovať radšej všetko trojmo – jednu tmavšiu a jednu svetlejšiu expozíciu.
Nemusíte, ak vám nejde o vrcholnú kvalitu. Načo ale potom voliť najkvalitnejší materiál s najkvalitnejšou cenou, ak fotky majú byť také, ako vyjdú náhodou?
Vidina nádherných fotografií sa ľahko môže rozplynúť, ak film zveríte do opatery laboratória, ktoré ho nevyvolá celkom správne. Uvidíte síce svoje obrázky, ale film môže byť tmavší alebo svetlejší, než aký ste chceli. V horšom prípade môže mať farebný závoj či drobné neodstrániteľné špinky v emulzii. Také laboratóriá sa hľadajú ľahko. Horšie sa hľadajú tie, ktoré vyvolávajú naozaj dokonale.
Prečo hovorím pri diapozitíve tak veľa o vyvolávaní? Pretože vyvolaním sa spracovanie diapozitívu končí. Aj minimálna chyba v spracovaní zničí váš drahý film a cenné fotky. Výsledok síce bude použiteľný, ale načo fotiť na takmer päťstokorunový film, ak výsledok má byť len kompromisný?
Dobre. Máme diapozitívy, či už dobré alebo zlé. Čo ďalej? Kúpiť si diarámčeky a premietnuť.
V amatérskej fotografii však premietanie diapozitívov nebýva až tak pohodlnou formou prezentácie. Vyžaduje rozložiť zariadenie, zatemniť a zhromaždiť nejakých divákov. To je niekedy ešte horšie, ako si prezrieť fotky na počítači.
Mnoho ľudí sa nedá veľmi rado pozývať na prezeranie cudzích fotiek týmto spôsobom. A tak vaše najlepšie obrázky zostanú po dlhé roky nikým nevidené zatvorené v zásuvkách.
Preto diapozitívny film nepovažujem v amatérskej praxi za praktické riešenie. Zodpovedá tomu ostatne aj stav v predajniach, v ktorých nebýva veľa diapozitívov oproti masívnemu výberu negatívnych filmov.
Čiernobiele fotky
Už tuším, ako by mi niektorí kolegovia od vývojky radi teraz skočili do reči upozornením, že čiernobiele fotky si každý môže spraviť sám doma. Kvalitne, rýchlo a lepšie ako v laboratóriu.
Áno, viem. Ešte teraz mi kdesi na skrini zavadzia starý zväčšovák.
Predstava, ako večer odstavím z prevádzky pol bytu, aby som okvapkal dve miestnosti ustaľovačom a do noci sušil fotografie, mi už pred pár rokmi prestala vyhovovať.
Áno, je to cesta ku kvalitným fotkám, ale nie je to riešenie pre každú domácnosť. Navyše mnoho ľudí sa radšej pozerá na farebné fotky. A tie sa robiť doma nedajú. Pár som ich vyrobil, tak viem, o čom hovorím.
Navyše ceny za čiernobiely materiál sa dnes šplhajú do výšky vhodnej skôr pre akrobatov. Kde sú časy, keď čiernobiela fotka bola skoro zadarmo…
A čo tak skenovať ich?
Tí, čo nechcú platiť laboratóriám za fotky, majú k dispozícii ešte ďalší spôsob, ako zhliadnuť fotky z filmov aj bez papiera.
Skenovanie filmov je asi najlepší spôsob, ako sa dostať ku kvalitným fotografiám.
Ak máte dostatok peňazí, kúpte si dve veci: skener a – neviem, kde ho teraz predávajú – čas.
Čas nebýva ku skeneru priložený, čo je veľmi nepríjemné. Aj ten najdrahší filmový skener je neuveriteľne pomalý.
Počítajte s tým, že nasnímanie jedného políčka filmu vám zaberie okolo 5 minút. Ak budete počítať radšej 10 minút na políčko, dostanete sa bližšie k skutočnej hodnote, koľko trvá skenovanie filmov.
Ilúzia, že do skeneru vložíte svoj nafotený film, dáte si jednu kávičku a potom si prezriete obrázky, je v roku 2004 utópiou na úrovni verneoviek.
V skutočnosti počítajte s desiatkami a desiatkami sekúnd, ktoré strávite trpezlivým, častejšie však zúrivým čakaním, kedy sa už ten hlúpy skener konečne pohne, pretože potom už viete, že asi za 25 sekúnd už konečne uvidíte miniatúrny náhľad fotky, ktorú chcete začať skenovať.
Potom jedno kliknutie a znovu čakáme 40 sekúnd.
Asi takto vyzerá skenovanie filmov v praxi.
Počítajte s tým, že ak chcete kvalitné skeny všetkých fotiek z jedného filmu s použitím kvalitného filmového skeneru, bude vám to trvať približne 5 až 6 hodín. Ak máte dva zbytočné a voľné večery, už viete, čo som myslel tým, keď som vravel, že skenovanie filmov je na hranici utópie.
Poriadny filmový skener na domáce použitie pritom vôbec nie je lacný. Stojí toľko ako kvalitný digitálny fotoaparát.
Drahý skener však na druhej strane poskytne kvalitu obrázkov, ktorá je naozaj vynikajúca. Ak si kúpite skener nízkej triedy, výsledky skenovania vás skôr rozladia ako potešia.
Skenovacie služby
Skenovať však nemusíte priamo vy. Je tu aj možnosť zveriť túto činnosť niektorej firme.
Overte si ceny a hlavne kvalitu. Ak je však firma vybavená vynikajúcim skenerom, nečakajte nízke ceny
.
Ak nemáte priveľký archív, je asi lepšie za prevedenie filmov do digitálnej podoby zaplatiť niektorej službe, než by ste strávili pri skenovaní celé mesiace a zaplatili by ste rovnako veľkú čiastku – za skener. A možno by ste s výsledkami ani neboli spokojní.
Skenovanie totiž nie je automatická činnosť. Musíte o ňom niečo vedieť.
Ak by ste skenovali fotky automaticky, výsledky budú neuspokojivé a neraz oveľa horšie, ako keby ste fotku snímali lacným digitálnym aparátom.
Možno som teraz niektorých rozladil. Možno v kľučkovaní pomedzi druhy filmov v honbe za kvalitnou fotkou z filmov v počítači prídete až na otázku:
Čo tak skenovať fotky a nie filmy?
Plošné skenery sú podstatne lacnejšie ako filmové a majú vcelku prijateľnú kvalitu. V hre je však iný, vážnejší problém:
Kde zobrať kvalitné fotografie z vášho filmu?
Ak si myslíte, že vám ich vyrobí minilab, potom ste kvalitné fotky ešte nevideli.
Minilaby vyrábajú fotky v pomerne nízkej kvalite. Ak takéto nepodarky budete skenovať, len zhoršíte už existujúce chyby.
Myslite aj na to, že prakticky všetky minilaby už dnes fotky vyrábajú tak, že film naskenujú (!) a až potom zo skenu spravia papierovú fotku. Skenovať stolovým skenerom takú fotku síce samozrejme môžete, ale kvalita obrazu bude nízka.
Horšia, ako fotiť to hneď digitálne.
Digitál je na rodinnú fotografiu lepší
Z pohľadu amatérskej fotografie vychádza porovnanie filmu proti digitálu celkom jednoznačne v prospech digitálnej technológie. Toto tvrdenie v článku zdôvodním argumentáciou.
Laik nevie fotiť
Pri voľbe technológie je vhodné myslieť aj na to, že v rodinnej fotografii fotografujú často ľudia, ktorí sa živia niečím celkom iným než fotografiou. Nemôžu teda vedieť všetko o správnom fotení a pritom chcú mať pekné fotky.
Tu je výhoda digitálu celkom neprehliadnuteľná. Ihneď po odfotení obrázku si môžete odfotený záber na LCD paneli fotoaparátu pozrieť, prípadne zväčšiť a skontrolovať, či je ostrý a či sa niekto na fotke netvári zle.
Laik tak môže fotiť, čo chce, a vďaka kontrole hneď vidí, či pochodil, alebo má spraviť ďalší pokus.
Keby fotil na film, výsledky uvidí až oveľa neskôr – často až v čase, kedy sa už prípadná chyba nedá napraviť.
Cieľ fotenia v amatérskej fotografii
V amatérskej a rodinnej fotografii sa fotografuje predovšetkým pre radosť a spomienku. Cieľom fotografií je teda väčšinou snaha radosť zaznamenať alebo vytvoriť.
Fotíme si rodinu, svojho psa alebo zaujímavý útvar, ktorý sme videli na dovolenke. Tí, čo majú k foteniu hlbší vzťah, fotia viac kreatívne, experimentujú, hrajú sa (čítaj: tešia sa).
Uplatnenie rodinných fotiek je síce široké, no vrcholom úspechu býva, ak obrázok skončí zväčšený na rozmer A4 za sklom na stene. Väčšinou je však výsledkom fotenia séria fotografií pohľadnicovej veľkosti v albume, alebo občasné prezretie si fotiek na počítači. Z toho sa dajú odvodiť:
Nároky na kvalitu v amatérskej fotografii
Nároky väčšinou nie sú špecifikované žiadnymi technickými parametrami. Skôr by sa dali špecifikovať civilne, bez odborných neprehľadností, asi takto: „kvalita musí byť aspoň taká, aby bolo možné dobre rozoznať, kto je na fotke, aby to malo farby, ktoré nie sú ako z dovolenky na Marse. Inými slovami: aby na fotke bolo vidieť aspoň zhruba to, čo sme chceli.
Tieto nároky väčšinou celkom splní pohľadnicová fotografia.
Ešte pred celkom krátkym časom to ostatne ani inak nešlo. Fotografia na papieri bola nutnosťou, ak ste chceli vidieť, čo je nafotené. (Diapozitívy sa neujali.) Dnes však už fotografia nemusí byť na papieri. Mnohí, čo máte počítače, už viete, že fotky z výletu netreba mať v rukách. Vidieť sa predsa dajú aj v počítači – a to stačí.
Až keď ich chcete dať starej mame, bude treba papierovú fotku, lebo nemá počítač…
Pre tých, ktorí majú radi slovičkárenie: viem, že dnes už fotopapier nie je papier, ale plast. Čiže fotoplastier, alebo ako to pomenovať.
Rozmery a kvalita rodinných fotiek
Ak za maximálny občas používaný rozmer zväčšeniny považujeme rozmer A4, prax ukazuje, že na tento rozmer optimálne stačí 5 megapixelový fotoaparát. Celkom použiteľný je aj trojmegapixelový fotoaparát. (Napísal by som aj dvojmegapixelový, ale v diskusii v článku by ma za to asi niektorí perfekcionisti verbálne zlynčovali.)
Samozrejme, obrázok získaný z 3-megapixelového fotoaparátu a zväčšený na rozmer A4 bude pri detailnom pohľade predsa len mierne neostrý a pri veľmi detailnom pohľade bude dokonca možné vidieť aj štvorčeky pixelov, z ktorých sa obrázok skladá.
Veľké fotky však nie sú preparáty pre mikroskopovanie. Slúžia na to, aby boli umiestnené na stene, na ktorú sa budete pozerať z primeranej vzdialenosti. Už pri pohľade z pol metra prakticky nerozoznáte, či fotka vznikla z lacnejšieho digitálneho fotoaparátu alebo z filmu.
Cena za rodinné fotografovanie
Keďže rodinné fotenie je nezárobková činnosť, málokto si môže dovoliť míňať na fotenie priveľa peňazí.
Digitálny fotoaparát a počítač sú po stránke financií výhodné – môžete fotiť čo chcete a koľko chcete. Je to prakticky zadarmo. Zopár najlepších fotiek si môžete dať spraviť aj na papier, ale nie ste odkázaní dať si robiť papierové fotky len preto, aby ste vôbec videli, čo sa nafotilo.
Dostupnosť
Digitálne fotenie je rýchle. Fotky vidíte hneď. Ak sa nepodaria, fotíte znova. Nemusíte čakať, kým sa dofotí film, nemusíte ísť s filmom do laboratória a ešte raz pre fotky.
Dokonca digitálne fotky v laboratóriách často vychádzajú lepšie ako rovnaký motív z filmu. S lepšími farbami, s nižším kontrastom…
Ale vráťme sa teraz k nášmu súboju digi verzus film.
Aký digitálny aparát?
Na trhu je veľký výber prístrojov, ktorých kvalita je v detailoch síce rozličná, no keby ste spravili sériu fotiek rôznymi fotoaparátmi a dali z toho spraviť fotky, len ťažko by ste ich zoradili na nejaké kôpky podľa toho, ktorá fotka bola snímaná ktorým prístrojom.
Nevýhodou digitálnych aparátov býva to, že majú často skôr lacný objektív. Asi podobne lacný, ako bežné kompaktné fotoaparáty na film. Tu je riešenie jednoduché – komu to prekáža, musí siahnuť po prístroji podstatne vyššej triedy.
Nie som presvedčený, či by malo zmysel bežný digitálny fotoaparát vybaviť nejakým špičkovým objektívom. Zdvojnásobilo by to jeho cenu a rozdiel v kvalite obrazu by bol pomerne veľmi malý…
Aký filmový fotoaparát
Ak si kúpite bežný, kompaktný prístroj, kvalitou objektívu sa nedostanete oveľa ďalej, než s digitálnym.
Menší rozmer snímača kladie na objektív viac nárokov ako veľké políčko filmu. Preto sú filmové aparáty vybavené o malý „kúsok“ lepšou optikou. Ale to už hovoríme o nie najlacnejších modeloch. Skôr to platí o prístrojoch v cene, za akú kúpite lacný digitálny aparát.
Potom je otázne, či stojí za to mať na fotkách trochu menej farebnej aberácie, alebo fotiť zadarmo tisícky fotiek, ale s miernou farebnou aberáciou…
Rozmery fotoaparátu
V rodinnej fotografii je často rozmer prístroja veľmi zaujímavou vecou.
Digitálny fotoaparát môže mať veľkosť zlisovanej zápalkovej škatuľky. To sa vám s filmovým nestane. Tam je rozmer daný minimálne rozmerom filmu…
Jemné informácie, ktoré sú zachytené na filme v tých najvyšších svetlách a v najhlbších tmách, sa veľmi ťažko prenášajú na papier alebo do počítača.
Radšej počítajte s tým, že plný rozsah z filmu asi nedostanete ani naozaj kvalitným skenerom. Celkom bezpečne nie v automatickom režime, možno čiastočne po dlhších skúsenostiach práce so skenovaním.
Bežná fotka. Na negatíve sa nachádza kresba v tmavej oblasti stromu vľavo a tak isto sú prekreslené informácie o bielych objektoch. Na jednej fotke však nedosiahnete, aby bola prekreslená aj tvár (nebodaj ešte tie biele tenisky) aj strom.
Pre precízne prekreslenú tvár treba fotku poriadne stmaviť.
Ak chcete vidieť aj to, čo je v tôni stromu, treba fotku poriadne zosvetliť.
Snímka retušou zložená z dvoch skenov.
Aby sa dostali informácie z extrémnych oblastí na jednu fotku, vyžiada si to dosť zložitú retuš a neraz skladanie obrázku z dvoch skenov. Alebo skener profesionálnej triedy.
Táto snímka dopadne ešte horšie, ak z nej dám spraviť priamo fotku v laboratóriu.
Filmové laboratóriá pracujú spravidla v nastavení, ktoré je určené pre amatérsku fotografiu.
Amatérske fotografie sa vyznačujú spravidla veľkým počtom technických chýb. Veľmi častou chybou sú obrázky podexponované, preexponované a inak poškodené. Mnoho laboratórií preto spracováva filmy veľmi kontrastne. Fotky zo zle nafoteného filmu sa tak dajú trochu zlepšiť. S tak nastaveným spracovaním však aj fotografia s bohatým dynamickým rozsahom vyjde rovnako „dobre“, ako keby bola fotená zle.
A tak na široký expozičný rozsah fotiek z filmu môžete väčšinou celkom zabudnúť. Z kvalitného a drahého filmu bežne dostanete tvrdé, nepodarené fotky. Väčšine zákazníkov stačia, ale myslím, že za tie peniaze jednoducho nestoja.
Takto vyzerá bežný sken z negatívneho filmu. Na fotke je celkom pekne zaznamenaný dynamický rozsah, jasné biele obláčiky sú pekne prekreslené, obloha modrá. Fotka nezachytáva nejaký obzvlášť mimoriadny kontrast, je to bežný výjav.
Pozrite sa, čo z rovnakého filmu „vydodá“ bežné fotolaboratórium:
Vyšší kontrast, obláčiky sú… nie sú. Nebo je len naznačené. Ďakujem, neprosím si.
Spodné kalibračné pásiky sú na obrázku pre orientačnú kontrolu. Vedľa nich bola položená táto fotka, keď som ju fotil.
Podobnú mieru kontrastu na fotkách z filmov som videl až pričasto a to aj v rôznych laboratóriách veľmi, veľmi zvučných mien a vysokých cien.
Sken rodinnej fotky.
Výsledok z laboratória veľmi známej svetovej značky na papieri. Farby sú nedoladené a tvár takmer bez kresby. Samozrejme, že stromy sú nepriestrelne čierne.
Ak skenerom nie je problém dostať prekreslenie tváre na rozumnú mieru…
…na papierovej fotke nie sú ovládacie prvky, ktorými by sa dala stmaviť. Toto je reprodukcia papierovej fotky…
Fotografia v minilabe na počiatku 21. storočia
V úvode článku som spomínal jemné rozlíšenie filmu. Na filme je naozaj veľa informácií. Uvidíte ich však na fotkách?
Negatívny film má veľmi veľké rozlíšenie, podstatne lepšie, než má ktorýkoľvek súčasný (rok 2004) digitálny fotoaparát určený pre bežné použitie. Na filme je zobrazený veľmi bohatý dynamický rozsah od najjemnejších tmavých detailov, až po veľmi silné svetlá. To všetko na filme naozaj je.
Otázka teraz znie, ako to z toho filmu dostať?
Kam sa podeli moje podrobnosti?
Pri celkovom pohľade na fotku zistíte, že medzi filmom a digitálom nie je na prvý pohľad vôbec žiadny masívny rozdiel.
Sken z diapozitívu.
Digitálna fotka 3 megapixely.
8 megapixlová digitálna fotka.
Asi najnápadnejším rozdielom je mierne odlišná interpretácia farebnosti, ale tá je normálna.
Detail. Sken diapozitívu, Fuji Velvia, 50 ISO. (Pozorný divák si mimochodom všimne aj mierne nezaostrené kríky v pozadí, ktoré na kinofilme sú už mimo hĺbku ostrosti, na digitále však sú ostré.)
Záber 8 megapixlovým fotoaparátom. Najjemnejšie podrobnosti, napríklad rámik okuliarov, už nie sú prekreslené tak detailne ako na filme. Výsledok však je plne porovnateľný s filmom.
Ešte o niečo menej podrobností sa dá nájsť na trojmegapixelovom zábere.
Hodnoťme však tento detail tváre aj s rozumnou mierou požiadaviek na rozlíšenie – výška tváre na fotke rozmeru 13×18 má len 13 milimetrov!
Výška fotky rozmeru 13×18 centimetrov, v zátvorke výška fotky rozmeru zhruba A4.
Veľkosť tváre pri rôznom zväčšení tejto fotografie.
Na papierovej fotke je teda neľahké rozoznať, či bola fotená 8 megapxelovým prístrojom alebo na film. Rozdiel medzi trojmegapixelovým fotoaparátom a filmom však viditeľný bude.
Keby sme išli naozaj do detailov, na filme by bolo oproti digitálu oveľa viac informácií v najsvetlejších a najtmavších miestach obrázku. Tieto informácie sa však z filmu veľmi ťažko dostanú „von“.
Povery a mýty
„…ale filmové fotoaparáty sú aj tak kvalitnejšie!!!“
Veľa laických rečí sa točí okolo toho, že všetky digitálne fotoaparáty majú mizerný objektív. Potom zvykne zaznieť slastné povzdychnutie a výrok typu „staré dobré zrkadlovky“.
Na rodinnú fotografiu si však dnes človek zrkadlovku až tak často nezvolí. Skôr to býva menší, kompaktný fotoaparát, ktorý je plnoautomatický a nerobí žiadne problémy s nastaveniami. A je aj lacnejší…
Kvalita objektívu bežného kompaktného filmového fotoaparátu však nie je oveľa lepšia, než kvalita objektívu tých „mizerných digitálnych fotoaparátov“.
V cene niekoľkých tisíc a pri malých rozmeroch kompaktného aparátu sa nedá vyrobiť tak kvalitný objektív, ktorý by naplno využil všetky technologické možnosti filmu.
A tak nakoniec fotíte síce na veľmi kvalitné médium, dopadá naň však obraz, ktorého rozlíšenie je len o niečo málo lepšie ako rozlíšenie bežného digitálneho fotoaparátu.
Aj filmové fotoaparáty majú optické chyby, len si ich vážený používateľ väčšinou ešte nestihol všimnúť.
Prečo nie? Zatiaľ čo digitálnu fotografiu si hneď na prvý šup pozriete minimálne vo veľkosti A4 (na celú obrazovku monitora, prípadne väčšej), bežnú fotografiu vidíte väčšinou maximálne tak v rozmere pohľadnice. Na tak malej fotke sa javy ako farebná aberácia často celkom stratia a videli by ste ich až po lepšom zväčšení. Zväčšeniny sú však drahé a nespratné. Preto si ich málokedy človek dá spraviť…
Zato digitálna fotografia sa môže na monitore zväčšiť mnohonásobne za pár sekúnd a tak to väčšina užívateľov aj robí. Samozrejme, že si potom všímajú akékoľvek drobné technické chyby.
Na druhej strane objektívy filmových kompaktov sú predsa len o niečo lepšie – vyplýva to z ich menej náročnej konštrukcie. Na rozmer políčka filmu sa robí objektív jednoduchšie a lacnejšie ako pre miniatúrnu plochu snímača.
Záverom porovnania filmu a digitálu by som však aj tak vyslovil tvrdenie, ktoré si pri výbere dobre zapamätajte. Znie:
Kompakt ako kompakt.
Objektívmi sú si analógové a digitálne kompaktné fotoaparáty dosť podobné.
Kde sú moje okraje?
Ďalším „neduhom“ fotografie na papieri je to, že laboratóriá orezávajú z okrajov.
Orezávajú vždy, ak si objednáte rozmer papiera, ktorý nezodpovedá rozmeru vašich fotiek. Ale pri digitálnej fotografii sa dá dohodnúť, že chcete kompletnú fotku. Potom bude mať síce fotka biele okraje, ale uvidíte naozaj všetko.
Čo však je horšie – z filmov vám žiadne fotolaboratórium nespraví fotku bez toho, že by aspoň trochu neodrezalo z okrajov. Oreže.
Ľudia sa na orezané okraje pri filme nesťažujú. To preto, že si fotky na filme neprezerajú. Digitálny obrázok však vidia na počítači a ľahko si ho s fotkou porovnajú.
„Vy len cvakáte, ale ja Fotím!“
S digitálnym aparátom sa teda dá fotiť veľa. Každý pohľad môžete nafotiť 5 až 10 krát a mimoriadne tak zvýšiť nádej, že aspoň jeden záber sa naozaj vydarí.
V mnohých diskusiách však často zaznie pohŕdavý názor, že to snáď ani nie je fotenie. Že je lepšie fotiť málo, ale rozmýšľať pri tom. Nie iba bezmyšlienkovito cvakať.
S týmto názorom nemôžem súhlasiť.
Aj vo fotografii platí: aby ste získali kvalitný obrázok, musíte aspoň trochu vedieť fotiť. A nestačí poznať len zásady. Chce to cvik. Hodne cviku. (Každý cvak chce cvik :-)
Aj profesionáli fotografujú mnoho záberov za sebou, neuspokoja sa s jediným obrázkom. To že niekto nafotí veľa záberov samozrejme nemusí znamenať, že nad nimi nerozmýšľa. Pri dobrej praxi sa vám dostanú mnohé zásady do krvi a môžete fotiť veľa a obrázky budú v poriadku. Bude to práve preto, že máte dobrú prax.
Fotiť málo, ale na film, a rozmýšľať nad každým obrázkom je, samozrejme, pekný koníček. Ja si však myslím, že lepším koníčkom je fotiť veľa a slobodne sa rozhodnúť, či chcem alebo nechcem nad každou fotkou rozmýšľať. Opakovaná expozícia totiž nesúvisí s kvalitou fotky.
Je to ako s internetom. Kým ste pripojení modemom a platíte nejaké koruny za každú minútu, veľmi dôkladne si rozmyslíte, čo budete robiť. A či tam vôbec budete. Od mnohých vecí radšej odstúpite. Ak ste však pripojení trvalo, začnete internet používať bez stresu a normálne. Tak vám dá viac. Rovnako je to aj s fotením.
Prax, ktorú získate častým fotením sa vráti. A budete z toho mať aj veľký archív, plný konzervovaných spomienok na vašu minulosť. Môžu vám raz pripomenúť veci a pocity, na ktoré by ste inak celkom zabudli.
Často si kladiem otázku, či má zmysel rodinného fotografa stresovať nejakými zásadami fotenia či kompozície. Účelom je predsa získať obrázok z rodinnej udalosti, nie umelecké dielo pri ktorom onemie každý kritik, vrátane tých anonymných internetových.
Že rodinná fotka nemá správnu kompozíciu? Že matke rastie z hlavy strom a to dokonca ani nie v zlatom reze? No a čo? Rodinná fotka je predsa v prvom rade poznámka, pamiatka. Nie umelecké dielo. Nie každý, kto si chce odfotiť deti, musí sa najskôr stať umelcom a znalcom.
Na takých fotkách si ľudia prezerajú rodičov, deti, psov, babičky či chalupu. Neobdivujú sa fotky, ale odfotené objekty.
Klásť na bežné rodinné fotky umelecké kritériá je zbytočné.
Koho fotografovanie zaujíma, nájde si, samozrejme, cestu k tomu, ako zlepšiť aj rodinné fotky, prípadne ako ich dotiahnuť trebárs aj kompozične do veľmi dobrej úrovne. Nepovažujem však za rozumné stresovať takými postulátmi všetkých, ktorí si proste len občas niečo chcú cvaknúť.
Digitálne fotoaparáty majú silný šum!
Ak digitálu mnohí vyčítajú zašumené obrázky, stačí sa pozrieť na zväčšeninu z filmu, aby ste videli, že film má pre zmenu zrnitosť, ktorá nie je oveľa menšia ako na digitálnej fotke.
Vľavo negatív, vpravo bežný, trojmegapixelový prístroj. Na digitálnej fotke je šum značne znížený aj kompresiou. Inak je v porovnateľnej miere. Na filme sú samozrejme zaznamenané jemnejšie detaily.
„…ale digitálne foťáky fotia nanič. Skúšal som.“
Mnoho kritikov digitálnych aparátov vychádza zo svojich vlastných skúseností – nasnímajú digitálnym aparátom mizerné fotky a potom nadávajú, aký je to šmejd. Teda fakt!
Možno tiež takého poznáte. Áno, je to presne on. Keď pred pár rokmi fotografoval ešte na film, fotky tiež nestáli za nič. Vtedy boli vinné pre zmenu laboratóriá. Tie všetko spackali.
Tupá ostrosť
Možno si poviete: „Okej. Fotky teda budú trochu kontrastnejšie. Ale tie jemné podrobnosti! To rozlíšenie filmu! To vám žiaden digitál nenafotí. A o detailoch je predsa fotografia. A podrobnosti na filme mám, tie mi nikto nevezme!“
To je pravda. Jemné rozlíšenie na filme naozaj je.
Ak si odfotíte testovacie zátišie na film a na digitál, rozdiel bude markantný predovšetkým v jemných testovacích obrazcoch. Zväčším to poriadne:
Detail rozlíšenia, negatívny film Fuji Superia, ISO 100.
Rovnaký záber, ale digitálny fotoaparát s rozlíšením 8 megapixelov. (1:1)
Bežný, trojmegapixelový fotoaparát zobrazí rovnakú scénu takto. (1:1)
Zatiaľ, čo v oblasti 2000 čiarok na výšku obrazu už digitálne prístroje vidia len interferencie, film nerušene pokračuje v kresbe podrobností ďalej.
Aj 2400 čiarok ešte rozlíši, hoc tu už sa začína pomaly hranica, kde by sa začali tiež strácať.
Toto je fotka z diapozitívu Fuji Velvia 50 ISO. Jemnejšie zrno, lepšie zaznamenané podrobnosti.
Takéto pohľady v človeku navodia veľkú chuť zahodiť digitálny fotoaparát do odpadkového koša a ďalej už fotiť navždy len na film.
Stop! Nič nezahadzujte.
Skúste najskôr tento obrázok zaniesť do laboratória, že z neho chcete papierovú fotku! Že sa chcete s lupou v ruke pokochať precíznym rozlíšením podrobností.
Ilúziu o kvalite rozlíšenia a masívnom množstve podrobností na filme totiž rozleptáva fakt, že vo filmových laboratóriách sú fotky pred spracovaním skenované. Na papier sa teda dostáva až digitálny odtlačok vášho filmu. Veľmi hrubý odtlačok.
Papierová fotka 13×18 centimetrov z digitálneho trojmegapixelového prístroja je vcelku „pozerateľná“.
Fotka z filmu sa akosi nevydarila. A nebol to nejaký lacný minilab.
V tmavej oblasti na filme informácie sú. Na fotke nájdete len čierny fľak. Ak sa vám zdá, že aj terč rozlíšenia je akýsi divný, zdá sa vám správne.
Zväčšené z fotky z filmu 13 × 18 centimetrov. Pravítko je na fotke pre lepšiu mierku. Jemné rozlíšenie čiaročiek je úplne preč, za oblasťou okolo 1000 čiarok na výšku obrazu na fotke nie sú informácie! Žiadne. Len akési svetlé, vyblednuté fľaky.
Na fotke z trojmegapixelového fotoaparátu je situácia podobná (!) len čiarky sa menia aspoň na správnu – sivú – farbu.
Toto je originál z trojmegapixelového fotoaparátu. To čo vidíte na monitore, dostanete na papieri. Kiež by to platilo aj o filmoch…
Trojmegapixelový digitál.
Fotka z negatívu. Ostrosť písmen je síce vyššia, ale jemné časti písmen sa kamsi strácajú.
Sken z filmu. Tu je všetko v priam ukážkovom poriadku. Chyba je v laboratóriu…
Je typické, že zatiaľ čo fotky z filmov sú závislé na vôli a nálade obsluhy minilabu, digitálna fotka vyjde na papieri prakticky rovnako, ako vyzerá na normálne nastavenom monitore.
Dôvody na to sú, samozrejme, logické, ale to už je iná téma. Pri prenose digitálneho obrazu netreba totiž nič nastavovať, aby výsledok bol správny. Negatív naproti tomu treba farebne upravovať vždy.
Možno si poviete (a budete mať pravdu): „čert zober nejaké testovacie obrazce, ja fotím ľudí a tí na fotke z laboratória vyzerajú dobre“.
Áno, testovacie obrazce sú veľmi prísny test, nie sú bežným objektom fotenia. Ale stačí štvorčekovaná košeľa alebo pásikové tričko a vo vhodnej konštelácii dostanete na výstupe rovnaké interferencie ako s testovacím obrazcom.
Našťastie, väčšinou sú fotky z filmov v zásade ostré a rozlíšením zväčša dokonca mierne predbehnú aj päťmegapixelový fotoaparát. A potom asi víťazoslávne poviete:
Zhrnutie
Pri porovnávaní technológií musíme teda dbať na to, aký je cieľ fotografie.
Nemôžeme klásť profesionálne technologické požiadavky na snímky, na ktorých deti sfukujú sviečky a škrečkovia si čistia zadočky (jazýčkom). Musíme byť realisti a voliť pre každý účel fotografovania primeranú technológiu.
Je faktom, že film dokáže zachytiť podstatne viac podrobností ako digitál. Na druhej strane tieto podrobností nie je ani lacné, ani jednoduché dostať z filmu na papier či do počítača a zhliadnuť ich.
Film teda môže mať zmysel ako poistka do budúcnosti – čo ak raz vaše fotky budú zdobiť výstavné siene? Ak vám to hrozí, foťte radšej na film.
Snímanie na digitál je technologicky menej kvalitné, ale pri výslednej fotografii 9×13 cm či 13×18 cm sú rozdiely medzi filmom a fotografiou fakticky zanedbateľné. Postrehne ich skôr profesionál, alebo skúsený fotoamatér. A ak mu to prekáža, nech fotí na film. Ak na to má.
Už nie je kam ďalej ustúpiť
Naše postupné zľavovanie nárokov na papierovú fotku už pomaly skončí, už nie je oblasť, v ktorej sme ešte nespravili ústupok od optimálnej kvality papierových fotiek z filmu.
V rukách máme hotové papierové fotky z objektívne veľmi kvalitne nafoteného filmu, ktoré sa však vyznačujú tým, že
- ostrosť nie je ani zďaleka taká, akú by mali, keby boli vyrobené optickou cestou
- rozlíšenie jemných detailov je paušalizované skenerom a teda závislé na veľkosti papierovej fotky
- dynamický rozsah fotky je malý, obraz je značne kontrastný, chýbajú podrobnosti v svetlách a tmách, hoc na filme to všetko je zachytené
- farby na fotke nie sú vždy celkom presne také, ako by mohli byť
Tak vyzerajú bežné fotky z filmu. Úprimne povedané, nie je to žiadna sláva.
Ak sa však fotky z filmu nápadne ponášajú na fotky lacného digitálneho fotoaparátu, nie je mi celkom jasné, prečo platiť za kvalitu, ktorú síce mám, ale neuvidím.
Materiál na naozaj technologicky kvalitný obrázok stojí veľa peňazí. Otázka znie, či rovnaké kritériá na kvalitu je vôbec rozumné klásť aj v bežnom amatérskom nasadení. Môj názor je ten, že klásť profesionálne požiadavky na amatérsku fotografiu je nielen absurdné, ale aj smiešne.
Pretože keby sme to dotiahli do konca, naozaj dobrá fotka chce veľký formát… Čo tak na dovolenku zobrať štúdiový prístroj?
Záver 1: áno film, nie digitál.
Fotenie na film má zmysel, ak fotky publikujete.
Alebo ak vám na kvalite záleží a máte na ňu peniaze.
Ak robíte výstavy či pracujete pre niektorý prestížny časopis, asi budete chcieť (musieť) snímať na film. V tej chvíli však viete, prečo platíte za fotografie pomerne veľké peniaze.
S filmom:
- získate kvalitnejšie rozlíšenie najjemnejších detailov
- lepší zaznamenateľný dynamický rozsah od svetiel do tmy
- ste pripravení robiť veľké zväčšeniny, výstavy
- aby to malo zmysel, musíte fotiť na drahom fotoaparáte (kvalitný objektív)
- nemusí byť jednoduché alebo lacné dostať obraz v primeranej kvalite na papier
- ak chcete fotky v počítači, skenovanie nie je lacné, ak si to skenujete sami, miniete veľa času
- retuš je možná buď priamo na papieri (škrabkanie, maľovanie) alebo je nutný sken, retuš a potom papier
Záver 2: áno digitál, nie film.
Fotiť rodinnú fotografiu na filmy je plytvanie peňazí.
S digitálnym aparátom:
- môžete fotiť čokoľvek a koľkokoľvek, lebo sa fotí zadarmo
- hneď uvidíte, či vôbec na fotke niečo máte – neprofesionálovi príde často vhod možnosť uistiť sa, že fotka je naozaj v poriadku
- na fotky nemusíte čakať, kým sa dofotí film
- nemusíte ich nosiť do laboratória len preto, aby ste ich videli
- obrazová kvalita je celkom dostatočná
- následná retuš je veľmi jednoduchá, netreba nič skenovať
- na papieri vychádzajú digitálne fotky často lepšie ako rovnaký motív z filmu
S digitálnym fotoaparátom môžete nasnímať z narodenín vášho dieťaťa 300 záberov (podobne, ako to robia profesionáli) a z tejto obrovskej série fotiek si vybrať len tri či päť naozaj prvotriedne vydarených. Tie môžete odniesť do laboratória a dať z nich vyrobiť naozaj dobré fotky pre príbuzných.
Keby ste nafotili pár obrázkov na film, možno by ste ich videli až po roku – po Vianociach, po dovolenke a po narodeninách strýka Fera, na ktorých ten film konečne dofotíte. Potom by ste si fotky museli dať vyvolať a zaplatiť. Až potom by ste zistili, že fotky z narodenín sa vlastne vôbec nevydarili, pretože na prvej fotke ešte nebol z objektívu zložený kryt, na druhej oslávenec žmurkol a vyzerá, ako idiot a tretia fotka je z neznámych dôvodov ružová. Asi palec pred objektívom. Čo už, ďalších pár rokov sa budete na tie fotky pozerať – keď už sú na papieri…
Prepočítajte si, čo sa vám oplatí viac.
Bežný digitálny fotoaparát dnes stojí toľko, koľko by ste dali za 10 až 25 filmov aj s fotkami. A nafotíte ním desaťtisíce záberov.