Ako reprodukovať röntgenové snímky?

Röntgenové a CT snímky som už fotil, ale nemám poruke skutočné ukážky záberov… Ospravedlňte preto, prosím, že k tomuto článku nemám fotodokumentáciu.

Kontrast.

RTG snímok má veľmi vysokú hustotu v miestach na ktorých je tma. Naopak svetlé miesta sú prakticky priehľadné. Tak veľký dynamický rozsah sa momentálne nedá obsiahnuť digitálnym fotoaparátom. Aj s papierovými fotkami z negatívu je to vážny problém a vyžadujú špeciálne spracovanie negatívov. Na diapozitívy sa dá röntgen reprodukovať ako – tak, ale nie vždy sa to podarí bezchybne.

Z toho dôvodu budete pri snímaní musieť voliť vždy kompromis – buď bude jasne vidieť najsvetlejšie pasáže (kosti, zuby) alebo najtmavšie (svalovina), alebo spravíte záber s expozíciou na priemerné hodnoty, ale najsvetlejšie a najtmavšie miesta budú potom určite bez podrobností.

To sa, samozrejme, lekárovi nebude páčiť ale, nedá sa nič robiť.

Dá sa to obísť tak, že spravíte sériu záberov. Napríklad celkový, ktorý bude orientačný, aby bolo jasné, čo vidíme. Potom detail s vhodnou expozíciou, ktorá dobre zobrazí to, čo má byť vidieť. Nakoniec jedno veľké makro…

Niektoré RTG snímky však nemajú až tak vysoký kontrast, s nimi problémy nenastanú.

Podsvietenie

Na fotenie RTG snímok nemávame k dispozícii vhodné svetlo.

Použiť okno je spravidla nemožné. Rovnako žalostne dopadnú aj pokusy so snímkou namierenou voči oblohe. Kto neverí, môže si to skúsiť.

Tie podsvecovacie panely, ktoré majú lekári sa hodia len na snímanie malých röntgenových snímok. S väčším formátom (napríklad 30×30 cm) už bude vážny problém – podsvietenie panelov býva veľmi nepravidelné a na fotke to bude veľmi dobre vidieť. „Veľmi dobre“ v tomto prípade znamená veľmi škodlivo…

Toto je akože pohľad na taký panel bez snímky. Okom a bez rozmýšľania sa zdá, že je predsa krásne podsvietený.

On je ale podsvietený žiarovkami, ktoré spravidla mierne vidno. Ak pri práci so snímkou nevadia, fotoaparát vám povie, že takéto podsvietenie:

nie je ani zďaleka plynulé.

Na niektorých pracoviskách existujú špeciálne reprodukčné stolíky so zadným svetlom, ktoré je naozaj plynulé, no podomácky sa taká situácia vyrobí dosť ťažko.

Zdroj svetla by správne mal osvetľovať matnicu (pauzák, papier na pečenie, matné plexisklo…). To však ešte nie je dostatočne difúzne svetlo, preto by mala byť pred fotoaparátom ešte jedna matnica a až potom náš RTG…

Popis je jednoduchý, prax je horšia. Pohľad zhora:

Zadná matnica musí byť podstatne väčšia, ako fotografovaná predloha a musí mať aj dostatočnú rezervu. Preto výroba kvalitného podsvietenia podomácky prakticky nie je možná. Zaberal aby pomaly celú jednu miestnosť :-)

Bočné svetlo

Pri snímaní treba zatieniť okolie snímky tak, aby z bokov „neoslepovalo“ objektív svetlo. Spôsobilo by odlesky v objektíve, ktoré by v horšom prípade mohli dokonca vyzerať, ako nález na röntgene…

Fotka snímky, pri ktorej najsvetlejším bodom bude osvetľovacie teleso proste nemôže dopadnúť dobre…

Ak okraje vymaskujete, získate okamžite rozumné výsledky.

Lesky

Ak fotíte snímku napríklad pred oknom, prekáža často ešte jedna „drobnosť“ – RTG materiál je čiastočne lesklý.

To si človek pri pozorovaní snímky vôbec neuvedomí, ale váš odraz môže byť na snímke nielen rušivý, ale môže dokonca vyzerať, ako nález!

Veľmi dôkladne sa uistite, že sa na zábere nenachádza nebezpečná lézia, ktorá nie je ničím iným, ako vaším ukazovákom na spúšti fotoaparátu!

Kolmosť

Ideálna fotka RTG záberu by mala byť snímaná kolmo k snímku. Bez špeciálneho reprodukčného stolíku sa taká pozícia dá dosiahnuť len veľmi ťažko. Stačí teda, ak sa o to aspoň pokúsite…

Našťastie v mnohých prípadoch mierna nepresnosť a nekolmosť neprekáža. Mierne deformity spravidla nie sú rušivé.

Súdkovité skreslenie

Pozor aj na skreslenie objektívu, obzvlášť v makrorozsahu, kde býva výrazné! Z obdĺžnika spraví súdok. Pri snímke architektúry to pochopíme, ale ak je na zábere niečo už mierne deformované, deformácia objektívom by mohla lekára oklamať.

Ak vidíte súdkovito zaoblenú vežu katedrály, hneď si viete odvodiť, že to asi nie je tak oblé naozaj. Na RTG zábere však nie je jasné, či deformácia je spôsobená objektívom, alebo chorobou!

Mnoho fotoaparátov má zoom – často ak viac zazoomujete, súdkovité skreslenie sa takmer úplne stratí. Ak je to prípad vášho fotoaprátu, fotografujte reprodukcie s tou hodnotou zoomu, ktorá sa osvedčila.

Tip: Ak túto hodnotu zoomu nepoznáte, urobte si zábery milimetrového papiera s rôznymi pozíciami zoomu.

Expozícia

Automatika vám postačí len vo výnimočných prípadoch. Žiaľ.

Automatika odmeria priemerné hodnotu. Na RTG sú často zaujímavé práve okrajové časti tonálneho rozsahu – najtmavšie, alebo najsvetlejšie.

Pre kvalitné snímky často pomôže merať expozíciu bodovo.

V každom prípade vrelo odporúčam použiť automatický expozičný bracketing. Pri snímaní röntgenov totiž niekedy nestačí mať teoreticky správnu exopozíciu.

Bežne sa stane, že nález najlepšie vidieť pri nesprávnej expozícii (!). Ak spravíte 3 snímky namiesto jednej (radšej päť, ak to váš aparát dovoľuje), výrazne zvýšite nádej, že sa obrázok fakt podarí.

Zaostrenie

Pre automatiku zaostrovania môže byť RTG vážnym problémom. Indiferentné fľaky často nemajú nič, na čom by zaostrila. Ak máte manuálne zaostrovanie, určite ho zapnite.

Ak nie, neostane vám nič iné, len pred RTG počas zaostrenie umiestniť niečo konkrétne a ostré – napríklad kus papiera. Automatika môže zaostriť na jeho hrane (vidí len siluetu). Papier odtiahnite a exponujte.

Papier by nemal byť veľky – aby ste ním príliš neovplyvnili expozíciu, ktorá by na scéne videla priveľa tmy…

Detaily

RTG snímok je záberom jedna ku jednej. Myslite na to, že oblasť nálezu môže byť celkom maličká. Ak máte na snímke celý hrudník a zaujímavé je zlomené rebro, nález má len niekoľko málo centimetrov.

Ak vám lekár zadá RTG snímku na zreprodukovanie, nemusí sa vyznať vo fotografovaní. Ak vám povie že chce jednu fotku celého RTG snímku, dajte si ukázať, čo je na snímke zaujímavé a samostatne
spravte aj veľké detaily nálezu. Najlepšie v troch stupňoch priblíženia.

Lekár – nefotograf totiž neuvažuje o tom, ako si bude prezerať fotku.

Pri prezeraní skutočnej snímky postupuje tak, že najskôr si pozrie celok a potom sa zblízka pozrie na detial.

Napodobnite tento postup logickou sériou fotiek.

Ak mu dáte jednu fotku v rozmere 9×13 centimetrov namiesto snímky 30 × 40, nepomôže mu ani mikroskop. Nález nenájde.

Mierka

Keďže RTG snímok je záberom prakticky 1:1, nie je sporu o to, aká veľká je napríklad oblasť zlomeniny.

Ale odfotografujte to a ste stratení.

Veľkosť sa od tej chvíle dá len odhadnúť. To môže byť neskôr problém.

Preto je výhodné, ak niekde na okraj záberu (inokedy naopak tesne ku miestu, ktoré nás zaujíma) priložíte priesvitné pravítko.

Úplne ideálne je, ak záber nafotíte raz s pravítkom a raz bez neho.

Konzultujte!

Pri zadaní práce vysvetlite lekárovi, že pri reprodukcii uspejete len v prípade, že sami presne viete, čo má byť vidieť a prečo. Ideálne je, ak vám povie aj to, ako by vyzeral záber zdravého miesta.

Ak pripravujete dokumentáciu ku knihe, alebo prednáške, zaškoľte „na oplátku“ aj vy lekára do tajov fotografie. Povedzte mu, že digitálny fotoaparát proste nezvládne záznam tak veľkého rozsahu jasov a tmy a že najlepšie bude spraviť z jedného snímku viac záberov.

Nebojte sa toho – lekári to nielenže ľahko pochopia, ale rýchlo tomu prídu na chuť! Prednáška má potom podstatne lepšiu dynamiku – celkový záber sa premietne len na okamih a už sú na stene veľké detaily nálezu, na ktorých „krásne“ vidieť častokrát „strašné“ veci.

Nezabudnite sa ho spýtať, či záber potrebuje mať na snímke aj s mierkou.

…ale najlepšie je vyhnúť sa foteniu röntgenov úplne!

Fotenie RTG snímok je ťažká úloha a ak sa jej môžete nejako nenápadne vyhnúť, nabádam vás k tomu.

Ak ste však napríklad fotografom na lekárskom pracovisku, požadujte na tento účel poriadne vybavenie – špeciálny reprodukčný stôl, potom práca ide od ruky.

Ale ak už sa dáte na fotenie RTG „na kolene“, upozornite zadávateľa, že snímky určite nebudú tak dobré, ako by možno chcel on, aj vy.