Ako fotiť v divadle?

Tí najkorektnejší – môžete sa spýtať. Často sa dá vybaviť povolenie na fotografovanie, ktorého hlavným bodom býva spravidla klauzula, že nebudete fotiť s bleskom. Ak si vypýtate povolenie, nemusíte sa báť a môžete ísť fotiť až celkom pred scénu. Odmenou vám budú lepšie obrázky, než sa dajú nasnímať bežne z hľadiska. Pozor však – povolenie často vydávajú úradníci, ktorí nemusia byť prítomní pred predstavením.

S povolením máte často možnosť doniesť si do sály aj statív. To sa potom fotí, ako po masle…

Pozrime sa však, čo sa bežnému smrteľníkovi bez povolení a statívov môže podariť nafotografovať z hľadiska a akým nástrahám sa treba vyhnúť.

Tma

V divadle je tma. Ak sa dá, hneď prepnite nastavenie citlivosti na maximum, čo to dá. Áno, fotky budú silne zašumené, ale nedá sa nič robiť.

Blesk

Blesk do divadla, ani na koncert nepatrí. Sú na to dva dôvody, jeden je vážnejší, ako druhý, aj keď momentálne by som nevedel stanoviť poradie.

Blesk vám na scénu nedosvieti. Odfotíte chrbty predsediacich a pri veľkom šťastí bude vzadu aspoň niekoľkopixelová žltá bodka – herec, alebo spevák na scéne.
Blesk vyrušuje. Okolosediacich úprimne nezaujíma, že si chcete spraviť obrázok, len odpútate ich myšlienky. Počas vážnej divadelnej hry to je veľmi nepríjemné a nevhodné.

Poďme hneď zhurta na ukážky.

Záber z hľadiska bleskom. Takto by ste dopadli s bežným, plnoautomatickým kompaktným fotoaparátom. Prakticky bezcenný záber.

Ak sa postavíte, málo, ale zmiernite prudký kontrast medzi blízkymi, bleskom osvetlenými ľuďmi a zaujímavým dejom na scéne.

Ak chcete, aby fotky boli aspoň trochu verné, musíte blesk proste celkom vypnúť.

Bez blesku sa však fotka hneď začne podobať na to, čo ste mohli vidieť v reálnej situácii.

Mnoho plnoautomatických fotoaparátov má také nastavenie, že po zapnutí prístroja sa automaticky zapne blesk a nedá sa to zmeniť. Myslite na to a skôr než stlačíte spúšť, uistite sa, že máte naozaj blesk vypnutý.

Samozrejme taká fotka, ako vidíte, sa vám na prvý pokus asi nepodarí – prvá bude vyzerať skôr takto:

V divadle je často všetko tmavé. Scéna, kostýmy, ľudia pred vami. Fotoaparát to správne vyhodnotí, ako tmu a zvýši expozíciu tak, že bodovým reflektorom osvetlený herec častokrát úplne zmizne v dokonalej preexpozícii.

Prepnite nastavenie expozície na bodové. V tomto režime fotoaparát meria expozíciu len podľa toho, čo je v strede obrazu. Pri zaostrovaní mierte tak, aby v strede boli čo najsvetlejšie objekty, v tomto prípade ten biely obrus.

Ani bodová expozícia však často nestačí. Preto vám nezostane asi žiadna iná možnosť, ako stiahnuť expozíciu aj pomocou korekcie expozície. Môže ísť aj o -1EV ale aj viac, niekedy až -2EV. Tieto čísla si musíte overiť až počas akcie. Budú sa líšiť podľa charakteru scény.

Tí, čo máte manuálne nastaviteľné fotoaparáty a dostatok skúseností, môžete nastaviť expozičný čas a clonu ručne. Potom ale musíte strážiť, či sa počas hry osvetlenie nemení.

Rovnako býva výhodné – ak máte tú možnosť – nastaviť ručne aj bielu . Divadlo býva osvetlené často veľmi žltým svetlom a mnoho fotoaparátov tak výrazne žlté svetlo nedokáže nastaviť správne automaticky.

Samozrejme, ak máte zoom, je to vec na nezaplatenie.

Pritiahnite a odfotografujte. Tmavý záves je zákerný, veľmi výrazne môže komplikovať život fotografovi.

Prepnite na bodové meranie expozície, nastavte prípadne nejaké mínus EV a môžete začať snímať.

Teleobjektív alias zoom

Áno, práve v takýchto chvíľach vždy viem, prečo som vlastne chcel fotoaparát s dlhým zoomom. Nasledujúce zábery sú snímané dlhým zoomom z rovnakého sedadla, ako predchádzajúce.

Aj zo stredu hľadiska si totiž môžete cvaknúť takmer portrét.

Fotenie tak dlhým teleobjektívom je však veľmi náročné. Na scéne je málo svetla a tak každý, aj minimálny pohyb zničí fotku. Spoľahlivo.

Raz vy pohnete rukou, inokedy sa pohnú herci. Takýchto fotografií budete mať veľa, veľmi veľa. Sú celkom nepoužiteľné, ak práve nepíšete článok o tom, ako sa ľahko ničia fotky pri fotení v tme dlhým zoomom :-)

Preto je výhodné, ak na každý obrázok, ktorý chcete spraviť nafotíte aspoň 30 až 50 obrázkov s rovnakým motívom.

Šesť trochu použiteľných záberov zo 160 nacvakaných. Také sú pravidlá „hry na fotenie“ v divadle. A ani jeden by som neoznačil, ako celkom vydarený.

Pri fotení sa nespoliehajte na to, čo vidíte na displeji!

V živej akcii sa človek často nechá vtiahnuť dejom, alebo nechce vyrušovať. Pozriete si na displeji jedným okom obrázky a zdajú sa celkom fajn. Doma sa ukáže, že všetky sú celkom zlé.

Na akciách neverte svojim zmyslom. Čokoľvek sa vám zdá, že vidíte na displeji, považujte to za prelud, halucináciu, alebo optický klam. Nafotografujte vždy primerané množstvo duplicitných záberov. Doma bude vždy čas zmazať ich.

Ak sa dá, choďte ku scéne

Sú situácie, kedy sa dá ísť tesne pred scénu a fotiť tak z oveľa väčšej blízkosti. Budú to síce často zábery z podhľadu, ale to nevadí.

Ak takú možnosť máte, využite ju. Fotky z väčšej blízk
osti sa fotia lepšie, než 40 násobným zoomom (10× plus 4× digitálny). Budú bez šumu a budú ostré.

A čo keď ma už drží v pazúroch ochranka?

Môže sa stať, že ste fotili niekde, kde sa fotiť nemá. Chytí vás ochranka a už vás odnášajú kamsi preč.

Potom vám asi nepomôže nič iné, než krotko zmazať nafotené obrázky a odísť so sklopenými ušami domov.

Ak usporiadateľ nečíta tento web, tak nevie, že zmazané obrázky sa dajú… Veď viete čo.

Cvičte!

Môžete si cvičiť beh pred rozzúrenými ochrankármi.

Ale nie, žartujem.

Cvičte si fotenie s dlhým zoomom doma. To sa týka zoomov silnejších, ako trojnásobného – ak máte tak výkonný aparát, nájdite si čas na nácvik práce s plným zoomom.

Usídlite sa (najlepšie veľmi nepohodlne a labilne) niekde na druhý koniec obývačky. Najlepšie, ak vám tam bude zima, alebo veľmi teplo, prípadne si nejako nepohodlne kľaknite. Keď vás už poloha začne fakt dosť otravovať, zapnite fotoaparát a s plným zoomom + digitálnym zoomom fotografujte cez celú izbu televízor.

Čoskoro zistíte, že to nie je ľahké potichu zúriť, trochu balansovať a pritom fotiť A NEPOHNÚŤ SA. Ak s cvičením vydržíte, čoskoro nájdete hmaty, ako sa dá dosiahnuť relatívne dobrý výsledok.

Napríklad môj fotoaparát má veľké omeškanie. Akonáhle stlačím spúšť, prst už z nej nespustím, aby som nerobil žiadny nový pohyb. Mám necelú pol sekundu na to, úplne znehybnieť. Pred expozíciou hlboký nádych a ďalej je to ako na rendgene – nééédýýýcháááťťť – cvak. A môžete dýchať.

Nezaujíma vás, ako odfotíte záber. Skúmajte iba ostrosť, napríklad logotypu. Nebojte sa pritiahnuť aj digitálnym zoomom, čo to dá.

Ostré. Vidno aj pixely obrazovky. Tak to má byť. Takýto výsledok chce veľa cviku a aj tak miniete veľa obrázkov, ktoré budú pohnuté.

Neostré. Počas expozície sa pohlo s fotoaparátom…

Dá sa to nacvičiť tak, že nakoniec v divadle udržíte z ruky pri dvadsatine sekundy aspoň časť obrázkov s ekvivalentom kinofilmového teleobjektívu 1300 milimetrov. No nepočítajte s tým, že to udržíte na prvý pokus! To naozaj chce cvik. Hodne cviku. Ale ide to.

A na fotkách uvidíte viac, ako očami v skutočnosti. Neviem, čo vy, ale mňa vie taký záber vždy veľmi potešiť.