Kam sa pozerá fotografovaný?

Pri fotografovaní ľudí – predovšetkým, ak tvár bude dominantnou zložkou fotografie, myslite na to, že zlým držaním fotoaparátu môžete obrázok celkom zničiť.

Vlastne nie obrázok – fotografovaného. Bude na fotke vyzerať čudne, a to nikto nemá rád. Fotografovaný bude na vás naštvaný, že vyzerá zle. Divák si zas povie, že fotku snímal niekto neskúsený.

Ako vždy – začnime vo výške očí

Ak človek, ktorého idete fotografovať sedí a vy stojíte, nefotografujte.

Fotka by bola z nadhľadu a portrétovaný sa musí pozerať „hore“. V lepšom prípade (na obrázku) natočí celú hlavu hore, ale aj tak to bude vyzerať ako gesto konfliktu typu „čo chceš?“

Ešte horšie dopadne, ak hlava zostane v normálnej polohe a oči budú pozerať „normálne“, čiže napríklad do očí iného sediaceho človeka. Také fotky pôsobia depresívne – aj keď som sa na obrázku tváril zhruba neutrálne, oči vyzerajú, ako keby boli „smutne sklopené“. Alebo ako keby som niečo ľutoval. To len preto, že fotoaparát bol vysoko.

Fotka s fotoaparátom vo výške očí je rozhodne lepšia. (Fotiť ľudí z podhľadu ani neskúšajte, hodí sa iba pri portrétovaní štátnikov, ktorých ego je mnohonásobne väčšie ako inteligencia.)

Výška očí však na dobrú fotku ešte nestačí!

Kam sa vám portrétovaný pozerá? Do očí?

Väčšinou.

Samozrejme, dá sa portrétovanému povedať, aby pozeral presne do objektívu. Ak radi klamete alebo dávate s obľubou plané sľuby, môžete sa zaviazať, že z fotoaparátu vyletí vtáčik.

Mnoho ľudí však žiadosť aby sa pozerali do objektívu – zneistí. Zrazu nevedia ako sa tváriť a na fotke to bude vidieť.

Pri bežnom fotení je preto lepšie na fotoaparát veľmi neupozorňovať, len si občas niečo cvaknúť. Obete vášho fotenia si vás zakrátko celkom prestanú všímať. Budú sa s vami normálne rozprávať a vy ich popri tom občas odfotíte.

Pri rozhovore sa portrétovaný pozerá spravidla na vašu tvár.

Ak máte fotoaparát pri očiach, fotky budú celkom bezproblémové. Horšia situácia nastane ak

fotoaparát nie je pri očiach

a fotíte s predpaženými rukami, alebo dokonca od pása.

Už takáto poloha prístroja sa vám na portréte často veľmi vypomstí.

Oči už pozerajú dohora viac, než by bolo primerané.

Pri fotografovaní stojacim človekom s aparátom pri páse dopadne obrázok úplne zle. Vznikne obrázok pripomínajúci skôr náboženský výjav alebo strašne, ale naozaj strašne namysleného človeka. Objekt fotenia sa v skutočnej situácii pozerá na vás – do očí. Fotoaparátom však zaznamenávate z podhľadu a z toho vzniknú veľmi nepodarené zábery.

Tu som fotoaparát vystrčil ľavou rukou čo najďalej z balkóna a cvakol. Ani prosba o pozeranie do objektívu nepomôže vždy na prvý pokus. Ak sa s fotografovanými bavíte, proste sa pozerajú na vás, nie na nejaký malý fotoaparátik.

Ospravedlňte vyštvorčekovanie, ale niektorí moji známi vôbec nereflektujú byť vystavení na internete, aby boli terčom občasných rádobybritkých komentárov čitateľov, ktorí majú pocit, že keď už píšem o fotografii, mal by som byť obklopený len prvotriednymi modelkami a samozrejme zadarmo ich fotky publikovať. Aj pre takéto komentáre na serveri nemám články na tému rodinnej fotografie (ako fotiť pri torte, pri zábave, pri stene, pri stole, so psom, na výlete…) – nemám totiž súhlas žiadnej z našich rodín, že by zapózovali. Ak by sa nejakí záujemcovia o bezplatné pózovanie pre účely ilustrácií rodinných fotiek v Bratislave našli, spoja sa so mnou majlom.

Ako teda držať fotoaparát v predpažení?

Takto.

Ak si ním celkom zakryjete oči, nemusíte nikomu nič vysvetľovať. Bude vám pozerať do očí a zároveň do fotoaparátu. A vy pozeráte na LCD.

Tip na záver

Pri fotografovaní osôb v portrétnej blízkosti odporúčam, aby sa podľa možnosti vždy pozerali do objektívu.

Zábery z interakcie portrétovaného človeka totiž vždy pôsobia čudne.

Čo robím na tej snímke? Káram niekoho? Recitujem nejakú zábavnú básničku? Ukazujem, akú dlhú kyslú rybu som včera večeral? Niečo iné?

Lepšie je v takom prípade mierne odstúpiť a odfotografovať oboch partnerov diskusie či interakcie. Na portrétnu vzdialenosť si počkajte, kedy sa objekt bude pozerať na vás. Najlepšie v neutrálnom postoji a s normálnym výrazom tváre. Bez grimás.

Zvykne to pôsobiť bezprostrednejšie, pretože človek, ktorý sa pozerá presne do objektívu, pozerá sa z fotografie „priamo na diváka“.

Výhodou je aj to, ak sa portrétovaný dokáže usmiať – mne sa to nezvykne dariť, samospúšť ma k úsmevu neprovokuje :-) Neváhajte počas fotenia vytiahnuť nejakú príjemnú tému alebo vtip.

Kedy sa portrétovaný nemusí dívať do objektívu?

Výnimkou z tohto pravidla môžu byť všetky prípady, kedy je pozeranie mimo objektívu opodstatnené a grimasa tiež. Opodstatnenie týchto javov však musí byť z fotky zrejmé. Bez toho, aby to bolo potrebné na fotku napísať.

Keby ma niekto odfotil takto, mohlo by sa pokojne stať, že by som dostal komplex menejcennosti. A možno by som sa aj naštval a hľadal by som cestu, ako zaistiť, aby túto fotku radšej nikto nevidel. Nesúhlasím totiž s tým, ako na nej vyzerám. Pritom stačí veľmi málo, aby sa všetkoako švihnutím čarovného prútika zmenilo na celkom bezproblémovú situáciu:

Stačí trocha odstúpiť a je celkom jasné, čo to je za výraz tváre. Proti nemu už výhrady nemám.

Záver

Pri fotografovaní niečoho, čo sa skoro podobá na portrét, myslite na to, kam sa fotografované bytosti pozerajú a ako sa tvária.

Ak je niekto na obrázku sám, nemal by pozerať inam ako do fotoaparátu. Presne do objektívu.

Ak má niekto na fotke grimasu, alebo robí gesto, malo by byť z kontextu jasné, čo to je za gesto a prečo ho ten občan robí. Ak to jasné nie je, nepoužite taký obrázok. Ak
človeka s gestom odfotiť chcete, odstúpte (odzoomujte) a odfotografujte aj toho, na koho sa gesto vzťahuje.

• Komentáre k článku (14)