Archivácia digitálnych súborov

Ako podrobne treba fotky popísať?

Neexistuje jediná možná odpoveď.

• Niekomu vyhovuje prosté vlastnenie fotiek a nepotrebuje žiadne popisky, žiadne poznámky. Ostatne aj klasické papierové fotky máme často na nejakej kope, nepopísané, možno kde – tu z druhej strany fotky s obrázkom pri mori nápis „naša dovolenka“.
• Aspoň minimálny popis je však veľmi užitočný. Pomôže v orientácii, keď budete hľadať nejakú fotku. Nebude to pohodlné, ale býva to rýchlejšie, ako sa brodiť tisíckami neoznačených súborov takmer naslepo.
• Pre ľudí schopných pedantne si fotky zakaždým popísať prichádza do úvahy podrobný popis archívu. Medze sa nekladú. Odporúčam v popise uchovať podrobnosti typu kto je na fotkách, kde, kedy, prípadne aj prečo sa to fotilo. Pre niekoho môže mať význam aj záznam o podmienkach pri fotografovaní. V žiadnom prípade nesmie chýbať zaradenie do kategórií kľúčových slov, napríklad rodinné, pracovné, test, umelecké…

Niekde medzi týmito tromi extrémami sa môžeme pohybovať a každý si zvolí vhodný kompromis.

Kde a ako zanášať poznámky?

Na archiváciu digitálnych fotiek sa dajú zohnať desiatky rôznych programov, ktoré dokážu vyrábať „albumy“, umožňujú triediť či vyrábať sekvencie obrázkov na internet..

Som proti používaniu týchto programov.

Každý, kto pracuje s fotkami, nájde si časom taký spôsob archivácie, ktorý je na konkrétnych programoch nezávislý.

Dôvod je celkom prostý – vývoj. Vývoj programov aj operačných systémov ide stále ďalej a po niekoľkých rokoch sa mnohé programy nedajú použiť. Stačí málo – zmena operačného systému.

Stačí aby ste chceli prejsť z platformy Windows na Linux, alebo Mac a máte problém. Fotky uvidíte všade, ale popisky uväznené v konkrétnom programe sa stanú nepoužiteľnými.

A nemusí to byť hneď prechod na inú platformu – niektoré programy pracujú len na starších Windows a na nových nefungujú. V tej chvíli máte zbytočné popisky a stratený čas, ktorý ste do popisovania fotiek investovali. A kedy nastane „tá chvíľa“? To nikto nevie, ale o 10 rokov určite nebudete pracovať s Windows XP. (Skúste si dnes nainštalovať Windows 3.1 na dnešný počítač… Ešte v roku 1994 bol rozširený.)

Vývoj programov ide tiež dopredu a za mnohé treba platiť. Ak si v niektorom z nich vyrobíte popisky, časom vás to môže donútiť znova investovať do vyššej verzie, ak chcete s programom pracovať napríklad vo vyššej verzii operačného systému.

Čas, ktorý by ste venovali učeniu sa práci s programom, venujte radšej znalosti práce so súbormi – je to pomerne jednoduché a nebudete závislí na konkrétnom programe.

Zápis do programov na to určených je nebezpečný!

Zdá sa vám toto tvrdenie absurdné? Obhájim:

Dáta popisujúce fotografiu si mnohé programy ukladajú do špeciálnych databázových súborov. Tieto súbory sú uložené inde, než máte fotky. Väčšina používateľov o existencii týchto súborov ani nevie. Veľmi rýchlo potom môžu naraziť na niekoľko veľmi nepríjemných problémov:

• Máte podrobne popísanú fotografiu a pošlete ju niekomu majlom. A hľa – popisky niet! Popisku vidíte len vy, kým pracujete v danom programe. Ten ju síce na vašom počítači priradí k správnej fotke, popiska však nie je súčasťou fotky.
• Veľkú a precízne popísanú zbierku fotiek si vypálite na CD. Neskôr preinštalujete počítač a pozriete si svoje fotky. Všetky popisky sú preč. Zdúpniete od hrôzy. A dúpnenie je na mieste. Ak máte vlasy, môžete si ich začať vytrhávať. Pri zálohovaní fotiek človek často zabudne zálohovať aj akýsi nenápadný súbor, ktorý si program uložil ktovie kam a ktovie pod akým názvom.
• Upratujete trochu na disku, presúvate dáta a aj fotky. Keď ste s tým hotoví zistíte, že program na správu fotiek proste nemá rád, ak sa s fotkami manipuluje bez jeho „vedomia“. Ak fotky presúvate priamo z operačného systému, pre program sa stávajú celkom novými fotkami. A popisy sú v… …v… …veď viete, kde.

Tieto tri problémy sú najčastejšie.

Ako teda fotky popísať?

EXIF

Fotka môže obsahovať textové dáta. Je to normalizované miesto nielen pre umiestnenie kľúčových slov, ale aj popisu. Ak chcete pracovať s popiskami, asi jediné vhodné miesto je mať ich priamo v súboroch a to ako EXIF dáta.

Ak chcete túto činnosť automatizovať, zvoľte si program, ktorý všetky zápisy vykonáva výhradne v oblasti EXIF a nevyužíva žiadnu internú databázu. Ak totiž také fotky presuniete na iný počítač, podobným programom tieto dáta z fotiek „vylúpnete“ vždy znova.

Vo Windows XP je to jednoduché – pravé ucho myši nad fotku, stlačiť a vybrať menu vlastnosti. Tu je možné vykonať zápis, ktorý sa zapíše priamo do súboru s fotkou. To už je o niečo zaujímavejšie – ak ho pošlete niekomu majlom, je veľmi pravdepodobné, že sa k zápisu dostane. Žiaľ priamo vo Windows nepopíšete hromadne všetkých 200 obrázkov z výletu… Treba pekne po jednej – ale to sa málokomu chce.

Pre pravidelnú prácu s EXIF dátami si musíte nájsť nejaký program.

Dá sa predpokladať, že tento zápis z Windows bude čitateľný aj o viac rokov, otázka však znie, či je aj pohodlné mať v každej fotke aj text. Vyhľadávanie však môže byť bez vhodného programu neoperatívne.

Nevýhodou EXIF zápisu je fakt, že neskúsený používateľ počítača sa k týmto údajom vôbec nemusí dostať…

Stará dobrá databáza

Ak chcete naozaj podrobný popis, asi najbezpečnejšie bude riešiť archiváciu s využitím niektorého databázového programu a očíslovaných obrázkov.

Databázové dáta sa spravidla dajú ľahko preniesť (alebo exportovať) z programu do programu a ak archivujete fotky s číselným názvom, vyhľadávanie bude pomerne prehľadné.

Vyrobiť si takú databázu (napríklad v Exceli) je síce ľahké, rozhodne však neposkytne ten komfort, ako špecializované programy na správu fotiek.

Pri tvorbe popisiek však myslite 10 až 20 rokov dopredu.

Databázový súbor otvoríte určite, nejaký starý program asi ťažko.

Starý dobrý text

Obdobou databázy je tvorba popisiek do textových súborov. Či už v každom adresári so sériou fotiek jeden textový súbor, alebo v jednom dokumente popisky všetkých akcií.

Čitateľnosť takého textového súboru je v podstate na 100% istá aj o 10 či viac rokov.

Ideálny formát je čistý, neformátovaný text, ako vzniká v programoch Notepad (Poznámky). Pomerne bezpečné je však aj použitie programu Word. Je svetovým štandardom a určite bude podporovaný ešte veľmi dlho. Nevoľte málo známe a málo rozšírené editory, ktoré ukladajú text v nejakom špeciálnom tvare.

Ako zjednodušiť popis súborov?

Jednou z možností, ako popísať fotky je aj názov súboru.

Nevýhodou je, že názov nesmie mať viac, ako zopár desiatok znakov. Aj keď Windows povolí, ako názov aj dlhý text, na CD sa dá vypáliť tuším len 64 znakov. Použitie diakritických znamienok v názvoch súborov nie je dobrým nápadom – nie všade taký súbor otvoríte.

Preto názov súboru, ako nosič podrobnej informácie o fotke nie je veľmi vhodný.

Dá sa však použiť na telegrafickú informáciu, napríklad dátum a popis udalosti dvoma – troma slovami. Tak popísaná fot
ka je oveľa lepšie pripravená do budúcnosti, ako fotka s názvom PIC000223.JPG.

Na automatickú tvorbu takýchto názvov môžete využiť napríklad program Date2name.

Keby bolo viac času…

V praxi však väčšina z nás nebude fotky popisovať takmer vôbec. Preto je dobré myslieť na to už pri systéme, ako spracovávate svoje fotky. Môžete ich popísať aspoň symbolicky.

Používam a odporúčam takýto postup:

Všetko, čo nafotíte, si vypáľte. Buď ihneď, alebo si fotky ukladajte do adresára, ktorý vypálite, keď bude dostatok dát na zaplnenie disku.

Odporúčam: páľte aj nevydarené obrázky! Cédečká sú lacné.

Po čase môžete zmeniť svoj názor na kvalitu fotiek, alebo sa nečakane stane cennou aj zlá fotka. (Záber izby z ktorej ste sa presťahovali, alebo úmrtie niekoho zo zúčastnených…)

Ideálne je páliť všetko hneď dvojmo na dve médiá dvoch rôznych značiek a každú kópiu mať v inej budove, napríklad jednu u rodičov a jednu doma. Ak by sa niečo stalo, nech neprídete o obrázky.

Adresáre s fotkami z každej „akcie“ pomenujte. Názov nech začína vždy dátumom a pokračuje krátkym popisom. Dátum odporúčam voliť v tvare

ROK MESIAC DEŇ

Lepšie sa to triedi, rýchlo nájdete fotky z určitého obdobia. Odporúčam na každé CD napísať nielen, že sú na ňom fotky, ale hlavne dátumy, kedy boli fotené. Spravidla stačí od – do. Ak máte viac CD s fotkami, býva praktické, ak sú číslované.

Niekedy je fajn nejakou tenkou fixkou zapísať aj mimoriadne akcie, ktoré ste fotili – časom vám to uľahčí hľadanie.

Takýmto spôsobom však vznikne batéria obrovského množstva fotiek a nie je čas prezerať si ich. Ostatne je to netriedený, surový archív.

Preto si každú „akciu“ hneď po nafotení prezrite a fotky, ktoré sú najvydarenejšie, skopírujte (nie presuňte) do adresára s primeraným názvom.

Tak vám vznikne skupina adresárov len s vydarenými fotkami, triedená podľa tém. Napríklad rodina, zvieratá, výlety, kamaráti a podobne. Takto organizovaný „album“ má aj tú výhodu, že sa dá ľahko ukázať návšteve a sú v ňom len vydarené fotky.

Tieto vytriedené fotky tiež vypáľte.

Napríklad ja fotky vo výberovom adresári nepopisujem. Proste v priečinku rodinných fotiek sú húfy rodinných obrázkov bez popisiek.

Ak by sa neskôr ukázalo, že treba predsa len presnejšie zistiť, o akú „akciu“ išlo, alebo sa niečo stalo a treba z nej všetky obrázky, ľahko ich nájdete v archíve napríklad podľa dátumu, ktorý je skrytou súčasťou každej digitálnej fotky.

A ešte to ide aj inými spôsobmi…

Samozrejme, zďaleka som nevyčerpal všetky možnosti. Možno vy používate program, ktorý sa vám osvedčil, alebo máte osvedčený spôsob archivácie.

Podeľte sa, prosím, s nami o vaše tipy, ako na túto – naozaj dôležitú vec idete vy. Možno práve váš spôsob spracovania fotiek bude čitateľom vyhovovať viac, ako ten, ktorý som popísal ja.

Pozrite si aj tieto články: