Spravte výrez už pri fotení

Za túto chybu môžu naše zmysly.

Videnie má veľa zaujímavých zvláštností, no jedna z nich ničí fotky.

Je fascinujúce, akú má oko rozlišovaciu schopnosť – len na okamih pozriete na dav ľudí vychádzajúcich z vlaku, no toho, koho čakáte rozoznáte takmer okamžite. Za pár zlomkov sekúnd dokážu mozog a oči analyzovať desiatky tvárí a postáv, aby s neomylnou presnosťou rozlíšili toho, koho čakáme.

Áno, občas síce môže nastať falošný poplach, keď zbadáte niekoho podobného, ale to nás teraz nezaujíma.

Zaujíma nás to, že ak sa na niekoho pozeráte zo vzdialenosti trebárs 10 metrov, vidíte všetko, čo vidieť potrebujete. Ak sa v tej chvíli rozhodnete toho človeka si odfotiť, čo spravíte?

Nepoučený fotograf proste zapne aparát a cvakne. Mám ťa na fotke, pomyslí si a aparát zas spokojne vypne. Čo to ale bude za fotka?

Bodka v strede obrazového poľa.

S takouto fotografiou je ťažké niečo podniknúť. Je to nádherný doklad úžasných vlastností nášho videnia a vnímania a zároveň zlá rodinná fotka. Pri fotení totiž autor vôbec neuvažoval o tom, že vidí aj les a lúku. On sa pozeral na človeka a človeka aj fotil. Okolie nevnímal.

Pri fotení je preto dobré ešte pri pohľade do hľadáčiku zvážiť, či okolo toho, čo chcete fotiť nie je zbytočné okolie.

Samozrejme – môže byť zámerom odfotiť prostredie, kde ste napríklad dovolenkovali – potom to nie je chyba kompozície, ale zámer. Vo všetkých ostatných prípadoch máte len tri možnosti, čo s tým.

1. Použiť zoom a pomocou neho sa priblížiť k bytosti, ktorú chcete fotiť.
2. Prejsť pár krokov bližšie a cvaknúť záber z primeranej blízkosti.
3. Požiadať fotografovaného, aby bol tak láskavý a prešiel pár krokov bližšie.

Pri fotení sa občas stretnete s ľuďmi, ktorí kladú odpor. Chcú, aby ste si fotili čo chcete, ale žiadne "opičky" vám robiť nebudú. Môžu argumentovať tým, že fotka musí byť spontánna, inak nemá cenu.

To nemusí byť v rodinnej fotografii tak celkom pravda – ak si chcete odfotiť niekoho, ako vyzerá, je dosť jedno, či sedí na pníku pri lesíku, alebo či sedí na inom pníku pri tom istom lesíku.

Dôvod "sťahovania modelu" môže byť ako nevhodné pozadie (odpadkový kôš, priveľká tma) tak aj lepšie svetlo na inom mieste.

A ruku na srdce – aká strata spontaneity hrozí, ak na dovvolenke požiadame, aby sme sa išli odfotiť, aha, sem, 10 krokov vedľa…

V každom prípade – ak vašim zámerom je nafotiť človeka, zjednajte si také podmienky, aby ste na fotografii investovali dostatočne veľké percento obrazu práve na fotku toho, čo ste chceli fotiť.

Vďaka tomu aj na malej fotke budete vcelku pekne vidieť detaily tváre, výrazu, či mimiku.

A z akej blízkosti fotiť?

To závisí na tom, čo vlastne chcete fotiť. Najlepšie je urobiť nejaké varianty zblízka aj nejaký ten polocelok, nech si neskôr môžete vybrať.

Záber do ktorého sa už nevmestia ruky oko priam ťahá, aby sa pozeralo na tvár. Ale moment – ak ste chceli fotiť tvár, prečo sa okúňať?

Odfoťte proste tvár. Prečo fotiť les, ak ste chceli tvár?

Tvár býva často práve tým, čo človek chce odfotiť, keď vidí takýto výjav:

Celok je v tomto prípade pomerne monotónny – atmosféra slnkom zaliatej lúčky sa dá zachytiť aj v prípade, že zeleň "iba presvitá" poza plecia portrétovanej bytosti..

A ako na to digitálne?

Ak máte digitálny fotoaparát, fotíte prakticky zadarmo. Pokojne cvaknite z jednej situácie všetky verzie, aké som ukázal. Ktovie, čo vás bude v budúcnosti na fotke zaujímať?

Možno spomienka na prostredie, možno postava, možno tvár. To, že tu mudrujem o kompozícii, či nejakom využití plochy je veľmi dobré vedieť, ale nie je nutné sa tým vždy striktne riadiť. Žiaden stres!

Spravte si pár cvičení na výlete a doma si ich prezrite. Časom si nájdete spôsob, ktorý vyhovuje práve vám.

• Komentáre k článku (4)