Davis Cup – ako fotiť tenis?

Snímať tenis je mimoriadne náročná úloha, ktorá kladie tak veľké množstvo prekážok, že na poriadnu fotografiu sa veľmi netešte. To neznamená, že sa nemáte pokúsiť fotografovať. Len nečakajte, že si zo svojho sedadla na športovom podujatí odnesiete perfektný, ostrý portrét športovca práve vo chvíli vrcholného výkonu.

Viem, asi je tento úvod veľmi skeptický, ale v ďalšom texte predložím dôvody.

Profesionáli a hvezdárske ďalekohľady

Idete niečo fotografovať? Vždy je dobré predtým si položiť otázku, ako a čím fotografujú rovnakú úlohu profesionálni fotografi. Tí sa veci venujú často celé roky (desaťročia) a tak vedia nielen to, aké vybavenie je vhodné, ale spravidla vedia aj to kam sa postaviť, odkiaľ získajú najlepší pohľad.

Tu pri pokuse snímať tenisový zápas asi narazíte na problém akreditácie. Na miesta optimálne pre fotografa sa proste nedostanete. To je nepríjemné – v prípade tenisu bude väčšinou cieľom získať čosi ako akčný portrét. No a portrét býva najlepšie snímať z výšky očí fotografovaného. Keďže vás nepustia tak "nízko" všetky získané fotografie budú už z nadhľadu a to je nepríjemné…

Profesionáli sú sústredení dolu v strede, takže môžu tenistov fotografovať takmer spredu – na rozdiel od neboráka diváka, ktorý uvidí hráča vždy len

buď zboku zblízka
alebo skoro spredu, ale zďaleka

…ľutujem.

Pri fotografovaní z publika získate čelný záber na tenistu väčšinou len vo chvíli, keď sa na niečo čaká…

Ďalšia vec, ktorú si všimneme, že fotoaparáty profesionálov majú niečo, čo naše, amatérske, fotoaparáty nemajú:

Výkonný teleobjektív. Teleobjektív takéhoto kalibru nielen že umožní ísť až na detail tváre, ale navyše má (v spojení s veľkým senzorom profesionálneho digitálneho fotoaparátu, či filmového stroja) aj extrémne malú hĺbku ostrosti – tým sa podarí efektívne odstrániť mimoriadne rušivé pozadie.

(Nemusím dúfam zdôrazňovať, že teleobjektívy takého kalibru sa veľmi nedajú používať bez pevného statívu.)

Záber bežným ultrazoomom bude mať nedostatočne úzku hĺbku ostrosti a postava športovca stále splýva s rušivým pozadím.

Simulácia hĺbky ostrosti retušou. Mať poruke riadny teleobjektív a fotoaparát s veľkým snímačom, rovnaký záber by vyzeral asi takto. Vďaka rozmazanému pozadiu vynikne na obrázku to dôležité… Žiaľ také vybavenie, ktoré by umožnilo získavať zábery s takou hĺbkou ostrosti je spravidla mimo cenové možnosti bežného fotoamatéra…

Tip: Ak chcete hĺbku ostrosti simulovať retušou, pozrite si článok simulujeme hĺbku ostrosti.

Ťažko pri platení, ľahko pri fotení

V diskusii k tomuto článku padla dôležitá poznámka, že na tento druh úloh je pravá zrkadlovka podstatne lepším riešením. To je fakt. Pre tých, čo ešte nefotografovali riadnym digitálnym fotoaparátom spomeniem aspoň najvážnejšie argumenty.

Rýchlosť pravých zrkadloviek býva o triedu lepšia, než u bežných digitálnych fotoaparátov. To sa pri športe sakramentsky vyplatí.
Veľký snímač umožní lepšiu prácu s hĺbkou ostrosti – viac oddelí zaostrenú oblasť od pozadia. Zároveň…
…veľký snímač znamená menší šum a teda možnosť práce s vysokou citlivosťou – často sa dá snímať okolo 400 ISO bez toho, aby ste sa museli o šum starať. Alebo s miernym šumom môžete ísť na 1600 ISO či vyššie.
Zrkadlo je sklopené len v momente expozície, takže okrem krátkych okamihov stále cez hľadáčik vidíte, čo bude na obrázku. Bežné digitálne fotoaparáty po nasnímaní obrázku chvíľu ukazujú tmavé nič, kým zas nabehne zobrazenie živého obrazu. Pri snímaní sekvencie je potom medzi jednotlivými zábermi v hľadáčiku prostá tma a vy nemôžete sledovať hráča. Ak vám utečie z obrazového poľa, dozviete sa to až po uložení obrázkov na kartu…

To všetko sú argumenty vysokej vážnosti. Ale jedným dychom si povedzme aj negatíva, či problémy, ktoré také vybavenie prináša. Preto po ňom siahne iba fotograf, ktorý na to nielen má, ale taký luxus pri fotografovaní naozaj vyžaduje.

Žiaľ, cena za zrkadlovku s optikou, ktorá by mala ohniskovú vzdialenosť ekvivalentnú aspoň 350 milimetrov (radšej viac) je vysoká a váha takého vybavenia tiež. Zrkadlovka s bežným objektívom vám vôbec nepomôže – s ňou nasnímate celkové zábery, nie však portrét športovca – fotografovať budete zo vzdialenosti 15 metrov, alebo viac.
Primerané vybavenie na športovú fotografiu treba nevyhnutne doplniť aj o statív – samozrejme nehovorím o ľahkom statíve za pár stoviek. Sklápanie zrkadla spravidla vyvoláva veľmi malé, ale otrasy. To by spolu s mimoriadne silným zoomom na lacnom (či ľahkom) statíve znamenalo pohybovo neostré zábery.
Okrem ceny za také vybavenie teda treba myslieť aj na hmotnosť (niekoľko kíl) a rozmery (kufor) ktoré zaberie taká technika.

Takže toľko z pohľadu do sveta profesionálnej techniky. Zasnívali sme si a teraz šup do reality s kompaktným fotoaparátom.

Je to tmavé a rýchlo sa to hýbe. Ako to odfotiť?

Asi tak sa dá definovať základný problém športovej fotografie, predovšetkým sálovej, či halovej. Nedostatok svetla je pre fotografa drahý – platí sa zaň devízou najdrahšou a to kvalitou. Citlivosť budete nútení vyšróbovať asi až na doraz a tak získate fotografie zaťažené viac, či menej rušivým šumom.

Aby ste totiž aspoň trocha "zmrazili" pohyb, potrebujete dostať expozičný čas na rozumné hodnoty, najlepšie na čas kratší, ako stotina sekundy. Už pri clone 2,8 to však často znamená uvažovať minimálne o ISO 400 a to hovorím o prípade, ak je sála nasvietená riadne (televízia). Navyše ak k tomu pritiahnete zoom, väčšina objektívov amatérskych fotoaparátov má na dlhom ohnisku väčšiu clonu, neraz aj vyššiu, ako 4,5 – to ešte viac komplikuje život.

Je to strakaté a je toho veľa. Kde je straka?

Ďalšia nepríjemná správa je pre majiteľov fotoaparátov s menším zoomom, než ultrazoom. Zábery širokouhlým objektívom môžu mať pre vás spomienkovú hodnotu, ale len ako celkové pohľady.

Týmto spôsobom má zmysel cvaknúť si pár obrázkov, ale naozaj len ako spomienku.

Výkony športovcov sa s trojnásobným zoomom dajú zaznamenať len ak sedíte v niektorom z prvých radov. A pri takýchto fotografiách narazíte na vážny problém chaosu v pozadí. Márne mi je vedomie, že som "chcel" fotiť športovca, keď pozornosť diváka fotografie je roztrieštená množstvom rušivých vecí.

Je to zmrazené a nehýbe sa to. Čo je to?

Je to pohyb.

Tenis je šport, pri ktorom sa všetko zaujímavé deje v pohybe. Preto je to tak ťažké zastaviť a zmraziť do fotografie.

Pri zaznamenávaní športu teda máme tri možnosti prí
stupu k práci s pohybom.

Zmraziť to

Použiť čo najkratší expozičný čas a pohyb proste celkom zastaviť.

Tento prístup často odhalí zaujímavý výraz tváre, či gesto. Vyžaduje však vysokú citlivosť a malú clonu, aby ste mohli pracovať s krátkym expozičným časom.

Rozmazať to

Druhou možnosťou je použiť zámerne dlhší expozičný čas a pohyb zámerne rozmazať. Výhodou je možnosť použiť malú citlivosť, čiže obrázky nebudú zašumené.

Môžu tak vzniknúť zaujímavé štúdie pohybu, ale nebýva jednoduché nájsť tú mieru, kedy bude športovec ešte identifikovateľný a pritom pohybová neostrosť ukáže, o aký pohyb pri snímaní šlo. V tomto vás odkazujem len na náhodu – proste cvakajte a cvakajte.

Priveľa pohybu anonymizuje tvár.

Tu už je pohybu menej, ale tvár nie je dokonale ostrá. Tento typ fotografií býva zaujímavý tým, že odhalí často až vizuálne absurdné polohy tela, aké športovci dosahujú.

Asi takýto záber už možno označiť za zaujímavý, pretože tvár je ostrá a pohyb prítomný. Viem, nie je to najlepší obrázok, aký sa dá získať. Snažte sa sledovať čo najpresnejšie tvár športovca a fotoaparátom plynulo kopírujte jej pohyb…

…potom je pohybovo neostré aj pozadie. Takto môžete získať mimoriadne efektné zábery, ale za cenu šialeného odpadu – odhadujem tak 100 zlých záberov na jeden vydarený.

Sekvencia

Treťou možnosťou, ako sa popasovať s pohybom je sekvencia niekoľkých fotografií.

Divák okamžite pochopí, čo sa pred vami dialo. V sekvencii potom nemusia byť všetky fotografie technicky dokonalé.

Predvídajte

V športovej fotografii je pohyb. Nestačí starostlivo sa pripraviť a čakať. V momente, keď to začne byť fotograficky zaujímavé, spravidla sa situácia zmení a vaša starostlivo pripravená kompozícia, či zaostrenie, sú zmarené.

Kým sa tenista chystá, mohlo by to človeka zvádzať na kompozíciu, v ktorej sa čo najviac využije plocha.

Výhodnejšie však bude ponechať v zábere rezervu aj pre ruky, ktoré zdvihne v momente, keď ho budete chcieť odfotografovať v akcii…

…trebárs takejto. A zas narážame na bolestivý problém pozadia – nepôsobí dôstojne. Mohol by som sa tváriť, že som fotkou zámerne chcel ukázať kontrast medzi snažiacim sa Beckom a znudeným publikom, ale nie je to pravda. Chcel som športovú fotografiu a mám tragikomický obrázok. S reklamou…

Odpad

Počítajte s takmer stopercentným odpadom. Ak získate z nejakých 500 fotografií jednu, či dve, na ktoré sa dá pozerať, môžete byť veľmi spokojní!

Absolútna väčšina záberov bude z najrôznejších príčin zlá. Väčšinou býva problémom pohybová (či iná) neostrosť, či zachytíte športovca s výrazom, ktorý nerobí dobré meno ani jemu, ani vám, ako fotografovi…

Výrezy

V digitálnej fotografii je výrez vždy problémom, ale ak chcete získať aspoň trocha zaujímavé obrázky, často sa mu nevyhnete. Obzvlášť, ak máte viac, ako 5 megapixelový fotoaparát a výsledky pôjdu na internet, výrez nebude až tak bolestivým riešením.

Nejeden obrázok bude mať vcelku vydareným spôsobom zachytenú tvár, no okolie na obrázku je len obrazovým balastom.

Áno, lepšie by bolo takto komponovať už pri fotografovaní, pekne, na celú plochu obrázka. Ale ak nemáte statív a 600 milimetrový špeciálny teleobjektív, máte smolu. Ostáva vám len výrez pri retuši aj s následkami – z obrázka spravíte možno menej, ako jednomegapixelový obrázok.

Tu si však myslím – a nemusíte so mnou súhlasiť – že lepšie je ukázať zaujímavú, ale technicky zlú fotku, než technicky dobrú, ale nezaujímavú.

Hľadajte si miesto

Nebojte sa nájsť si stanovisko, z ktorého máte lepší výhľad. Lepšie výsledky dosiahnete s ultrazoomom naplno…

…a z druhej strany sály, pretože uvidíte športovca v akcii spredu. Alebo aspoň z polo profilu.

To býva väčšinou lepšie, ako zábery celkom zboku, aké už boli vyššie v tomto článku.

Zaznamenajte aj okolie

Keďže fotíme pre svoje potešenie, či na pomasírovanie spomienok v budúcnosti, neváhajte fotografovať aj veci okolo seba.

Publikum.

Celkový pohľad na sálu.

Možno s využitím panorámy…

Ľudí.

Či radosť.

To všetko k športovej fotografii patrí a je to ku človeku často bližšie, než aktuálny výkon športovcov. Ten môžeme prenechať profesionálnym fotografom – zajtra v novinách budú fotky, aké sa s bežnou fotovýbavou dosiahnuť nedajú. Vy si však môžete doniesť fotky príbehov svojich blízkych ľudí – ako žijú, ako sa bavia, radujú, alebo smútia. O pár rokov vás určite viac poteší usmiata fotka vašich kamarátov z publika, než akási vzdialená bodka v strede fotky, ktorá bola pred rokmi známym hráčom.